Islamofóbia na vzostupe

26. júla vymeral súd v Holandsku doživotný trest pre dvadsaťsedem ročného moslima Mohammeda Bouyeriho.
Mohammed Bouyeri, maročan s holandským občianstvom, brutálne zavraždil v Amsterdame Thea van Gogha, extravagantného režiséra a žurnalistu, ktorý svojou tvorbou búral tabu islamu a údajne tým znesväcoval základy tohto náboženstva. Bouyeri pred súdom potvrdil akurát svoje meno – ako sa vyjadril, jeho autoritu neuznáva. Odmietol obhajcu, aj vlastnú obhajobu. K činu sa priznal už predtým, no napriek tomu ho vzorky DNA jasne usvedčili. Svoj čin by zopakoval, považuje ho za správny, žiadal zaň pre seba trest smrti, aby zakotvil v panteóne mučeníkov (šáhidov). To bolo však zrejmé už z listu, ktorý mal pri sebe počas vraždy. Bouyeri predpokladal, že padne počas prestrelky s políciou.
Zavraždený Theo van Gogh (vzdialený príbuzný Vincenta van Gogha) pracoval často na hrane, nie len vo vzťahu k islamu. Rád ironizoval, veci vykresľoval v čierno-bielych obrazoch, sám seba korenisto nazýval „dedinský idiot“. Dokument, ktorý vyvolal kontroverzné reakcie: Submission, považoval v rámci svojej tvorby za slabý. Natočil ho v spolupráci so Somálčankou, ex-moslimkou, a liberálnou političkou holandského parlamentu Ayaan Hirsi Ali. Film pojednáva o diskriminácii žien v moslimskom svete. Hlavná aktérka je prinútená vziať si muža, ktorý ju týra. Ayaan písala scenár na základe osobných skúseností. Vo filme sa objavuje sugestívna scéna, v ktorej je herečka v priehľadnom odeve: na tele má rany po biči a verše z Koránu.
Van Gogh provokoval aj inými spôsobmi, bol známym kritikom migrácie moslimov, občas sa vyhlasoval za veriaceho človeka a tvrdil, že jeho boh je prasa, ktorému on hovorí Alláh. Vo vzťahu k islamu a moslimom používal často dehonestujúce výrazy. Ale na druhej strane taktiež poukazoval na problémy a predsudky, s ktorými sa potýkajú moslimskí Maročania v holandskej spoločnosti. Napriek početným vyhrážkam, ktoré dostával, odmietal policajnú ochranu. Považoval sa za „šaška“ a nepodstatnú figúrku, ktorú nemôže brať nikto celkom vážne.
Došlo k tomu 2. novembra minulého roku, keď jeho satiru vzal niekto smrteľne vážne. Van Gogh šiel na bicykli do práce, aby pomohol dostrihať svoj dokument o Pimovi Fortunyovi (ultrapravicovom politikovi zavraždenom tiež rukou moslima), keď naňho vystrelil Mohammed Bouyeri. Zranenému sa podarilo dať sa na útek, ale vrah ho dobehol a bezprostredne ho atakoval ďalšími ranami. Následne bezbrannému rituálne podrezal hrdlo a zabodol do tela dýku s odkazom, že to isté čaká odpadlíčku Hirsi Ali.
Holandsko ako tradične liberálna a tolerantná krajina dostala ranu do tváre. Došlo k vražde človeka, ktorý vyjadroval len svoje názory, hoci nonkonformne. V jeho vlastnej zemi, ktorá mu zaručuje slobodu slova a kde za podobné veci nikto nikoho nebodá nožom. Mať svoj názor nie je totiž trestné. Vraždil človek, ktorý sa sem prisťahoval a ktorý tým de facto dal súhlas k podmienkam pre život, ktoré Holandsko ponúka. Spoločnosť táto udalosť nenechala chladnou, prieskumy ukazujú, že až päťdesiat percent Holanďanov pociťuje voči moslimom hnev a islamofóbia je na vzostupe. Presne to vyjadril moslim z amsterdamskej komunity: „Mohammed Bouyeri spôsobil islamu viac škody ako filmy Thea van Gogha.

Atentáty na ostrovoch

Obdobné nálady vládnu na Britských ostrovoch, ktoré po náhlych šokoch môžu ešte len predpokladať dopady na sociálne spolužitie moslimských komunít s domácou majoritou. Británia má pre hnev o dôvod naviac – atentátnici boli moslimovia začlenení generačne pod jej kultúrny vplyv. Neboli to moslimovia, ktorí tam vtrhli z Východu. Nešlo ani o moslimov, ktorí ako migranti zažili oba svety. Boli to ľudia, ktorých otcov Anglicko prichýlilo v čase núdze, poskytlo im zázemie a nový domov; ľudia, ktorí brali podpory z daní britských občanov.
Nepriateľské nálady a volania po odvete sa začali prejavovať – vypálená mešita v Birkenheade, zvýšený počet verbálnych či fyzických útokov voči moslimskej menšine. Nový Zéland takisto hlási incidenty, okrem útokov na mešity došlo k zdevastovaniu islamského vzdelávacieho centra. Súvis s londýnskou katastrofou je zjavný podľa nápisov, ktoré výtržníci zanechali: Londýnčania, odpočívajte v pokoji.

Správna cesta?

Je nutné vysoko oceniť postoje premiérky Helen Clarkovej, ktorá na útoky reagovala: „Aj keď sú Novozélanďania rozhorčení útokmi v Londýne, nie je normálne mstiť sa na novozélandských moslimoch, z ktorých veľká väčšina rešpektuje zákony a predstavuje pokojné spoločenstvo.“ Podobne kultúrne zareagovali aj relevantné hlasy v Británii. Zainteresovaní si príliš dobre uvedomujú, že so stúpajúcimi prejavmi terorizmu a zastrašovania, môžeme počítať so stúpajúcou islamofóbiou. Zdalo by sa, že je to reakcia opodstatnená, ale otázka je, či cesta vedie tadiaľto. Či má civilizácia vybudovaná na antike, žido-kresťanstve, osvietenstve, na princípoch demokracie, v sebe potenciál nezvrhnúť sa v hordu barbarov, ktorí nemilosrdne a bez rozlišovacej schopnosti plienia. Či máme v sebe dostatočne silný civilizačný kód, ktorý nám nedovolí postupovať rovnako slepo ako teroristom, ktorých myslenie je ohraničené a limitované dogmou: Západ je zlý – zlé treba zničiť. Mentalita teroristu je zhubná, patologická, pretože jej vlastníkovi nedovoľuje pochopiť rozdiel medzi dieťaťom, vojakom so zbraňou, ženou s kočíkom, či továrňou na výrobu zbraní. Terorista je človek, ktorý aj svoje náboženské cítenie využíva len k tomu, aby mohol naplniť svoje radikálne úmysly. Terorista žije v domnienke, že ak zničí ľudský život žida, kresťana, alebo ktoréhokoľvek Európana či Američana, vykoná akt spravodlivosti. Otázka, či to bol spravodlivý alebo nespravodlivý človek, nehrá preňho rolu. Otázka, či mal k jeho viere priateľský, neutrálny alebo antagonistický vzťah, tiež nehrá rolu. Jeho mentalita je totožná s mentalitou nacistu či iného fanatika, ktorý chladnokrvne zabije nevinného a cíti pri tom vôňu rituálne spáleného kadidla pre svojho krvilačného boha (Molocha). Naše myslenie by nemalo naberať tvary rovnakého klišé. Ukazuje sa, že v tomto smere budeme vystavovaní skúškam a chtiac-nechtiac budeme dokazovať svoju skutočnú príslušnosť. Buď k civilizácii humanizmu alebo nenávisti a smrti. Moslimský intelektuál Dr. Salahuddin Sayedi hovorí: „Pokiaľ nebudeme rozlišovať skutočného mierumilovného moslima od fanatika a extrémistu, potom sami budeme problém skôr zväčšovať, než aby sme ho riešili. Naše úsilie v boji s náboženským extrémizmom, fanatizmom v akejkoľvek podobe a viere nemá spočívať len v použití sily a tankov alebo rôznych spravodajských hrách, priamom a nepriamom nátlaku a prenasledovaní všetkého náboženstva a v tomto kontexte islamského.

Axioma

Všetci moslimovia nie sú rovnakí. Toto je axioma, ktorú si bude musieť západný svet denne opakovať, aby dostál svojej civilizovanosti. Prídu pravdepodobne chvíle, keď si to bude človek hovoriť s obrovským sebazaprením, ale zľaviť z tejto zásadnej paradigmy, znamená poprieť právo, spravodlivosť v jej jadre a vstúpiť na pôdu históriou toľko skompromitovanej kolektívnej viny. Moslimovia nie sú jednoliatou masou. Islam dal svetu skvelých lekárov, filozofov, matematikov, astronómov, básnikov, mužov modlitby a mystiky. Islam je monoteistické náboženstvo. Nie len to – po kresťanstve je druhým najväčším svetovým náboženstvom. Spolu s judaizmom a kresťanstvom sa delí o Abrahámovskú tradíciu. Odvoláva sa na Noeho, Mojžiša, Desatoro a Boha „patriaceho“ aj židom a kresťanom. O nesporných kultúrnych a spirituálnych hodnotách islamu podá správu každý nezaujatý religionista či orientalista. Vidieť v islame nepriateľa, znamená jednostranne démonizovať miliardu svetovej populácie, hádzať do jedného vreca fanatického teroristu so slušným lekárom, ktorý denne zachraňuje ľudské životy. Vedú sa polemiky o tom, či islam je alebo nie je náboženstvom, ktoré dokáže koexistovať v mieri so zbytkom sveta. História jasne ukazuje, že dokáže, dokonca boli chvíle, keď sa pod záštitou islamu žilo v mieri a po prevzatí moci kresťanmi nastalo krviprelievanie. Islam má v sebe potenciál byť doktrínou mieru a živej spirituality, ale aj kultúrou vojen a smrti. Vždy to bolo a zostane (ostatne ako v každom náboženstve) otázkou interpretácie. Cestu naznačuje už zmieňovaný Dr. Salahuddin Sayedi: „Náš boj proti zhubnej chorobe extrémizmu a terorizmu musí byť komplexný a presný ako chirurgický zákrok. Akýkoľvek plošný postup je veľmi škodlivý. V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť význam preventívnych a výchovných opatrení, ktoré považujem za nedostatočné. Musíme odstrániť zdroje argumentácie terorizmu. Ľudia musia veriť, že teror nemá šancu na úspech a nie je tou správnou cestou. Terorizmus a násilie sa nevyskytujú iba v islamskom kontexte, nezačali 11. septembrom 2001 a neskončia s pádom a zničením tej alebo onej organizácie. Je to dlhodobý boj a vyžaduje spravodlivosť, trpezlivosť a systematickú dlhodobú prácu všestranného charakteru. Je potrebné, aby sa na tomto procese podieľala celá svetová občianska verejnosť a predstavitelia náboženstva sami. Extrémista škodí predovšetkým sám svojmu náboženstvu.