Len máloktorý filozof v dejinách sa môže pochváliť tým, že nezanechal po sebe napísanú ani čiarku a história ho napriek tomu pod svojimi nánosmi nepochovala, svet ho pozná, obdivuje a klania sa jeho múdrosti. Takým vzácnym mužom bol napr. Ammonios Sakkas, zakladateľ novoplatonizmu, alebo ešte dávno pred ním muž diskutujúci na trhoviskách a nekonvenčný mudrc Sokrates.

Sokrates sa narodil v r. 469 pnl. a mal to šťastie, že sa mu dostalo skvelého hovorcu. Nebol ním nik iný ako jeho geniálny žiak Platon. Platon Sokratovu osobu zvečnil a urobil z nej kult, tým že ju používal vo svojich dialógoch ako fiktívnu postavu, cez ktorú tlmočil svoje filozofické koncepty. Pozor ale na omyl: Platonov Sokrates nie je totožný so skutočným Sokratom, i keď sa mu v mnohom podobá a miestami sa tieto dve osoby kryjú. Sokrates bol muž podivný, nekonformný, nevyberal si svojich partnerov k dialógu z určitej vrstvy obyvateľstva. Naopak, rád sa stýkal s úplným okrajom spoločnosti ako aj s aristokratmi. Vyhýbal sa umelým formám komunikácie, pretvárke. O jeho mladosti nevieme nič, ale svoj zrelý vek a starobu trávil v Aténach. Chodil po uliciach, trhoch, verejných priestranstvách a k nespokojnosti aténskej aristokracie diskutoval s ľuďmi, s mládežou, či s inými filozofmi, na čo nakoniec doplatil aj vlastným životom. Odev nosil veľmi skromný, ošumelý, chodieval bosý, jeho zjav pripomínal potulného žobráka, ale jeho spôsoby boli urodzené. Slová a otázky, ktorými častoval obyvateľov mesta, pôsobili rovnako podivne ako on sám. Alkibiades v Platonovom dialógu Symposion hovorí: „Kto by im (Sokratovým rečiam) chcel načúvať, zdali by sa mu najprv veľmi smiešne. Hovorí totiž o poníkoch, o kováčoch, o obuvníkoch… Ktokoľvek však nájde k jeho rečiam kľúč a prenikne dovnútra, uvidí predovšetkým, že majú obsah rozumný, ba že opatrujú poklady cnosti božských obrazov a že ich cieľom je väčšina toho alebo možno všetko to, k čomu má prihliadať človek, ktorý chce byť dokonalý.“ Sokratove správanie vyvolávalo rozpaky, ľudia ktorí ho pozorovali, ho nezriedka mali za blázna. Alkibiades pokračuje: „Prišiel na nejakú myšlienku a stál od rána v zahĺbení na tom istom mieste, a keď nemohol prísť problému na kĺb, iba stál a premýšľal. Bolo už poludnie a ľudia ho pozorovali a divili sa, hovorili jedny druhým, že Sokrates od rána stojí a o niečom premýšľa. Nakoniec, keď nastal večer, niektorí z Jónov vyniesli svoje lôžka von – bolo totiž leto – a miestami driemali, miestami pozorovali, či tam zostane aj počas noci. A on skutočne stál až do východu slnka; potom sa pomodlil k slnku a odišiel.“
Príslovečná Xantipa, Sokratova manželka, z ktorej vznikol archetyp hašterivej ženy, mu znepríjemňovala život. Je známe, že mu zakazovala chodiť von, vylievala naňho vedrá studenej vody a vôbec nerozumela jeho „neplodným“ dišputám. Sokrates sa však snažil s týmto problémom vysporiadať s nadhľadom. Keď jeden z jeho žiakov poznamenal: „Tá hašterivá Xantipa je neznesiteľná,“ odpovedal mu: „Ty tiež nič nenarobíš proti kriku husí,“ a spokojne išiel ďalej.
V Sokratovom čase boli Atény a iné grécke mestá plné sofistov, filozofov, ktorí boli vytrénovaní v rétorike a dialektike a každý problém dokázali otočiť do polohy, ktorá im vyhovovala. Protagoras, čelný predstaviteľ sofistov, tvrdil, že mierou všetkých vecí je človek. Znamená to, že každý má svoju subjektívnu pravdu a pravda je za všetkých okolností relatívna. Sokrates sa naproti tomu pokúša hľadať objektívnu pravdu a hlásať jej existenciu, čím sa stáva tŕňom v oku sofistov a popudzuje ich k ironickým komentárom svojej osoby. Fenomén Sokrata znamená ale iný dôležitý obrat v dejinách filozofie. Na rozdiel od filozofických predkov a svojich kolegov sofistov obracia predmet svojho skúmania z gnozeologických otázok vzniku kozmu, pralátky, bytia, teórií o dianí, o trvaní, o čase atď. k samotnému človeku. Sokrates stanovuje antropologickú paradigmu: do centra kladie človeka, zameriava sa na ľudský život a chce odhaliť jeho tajomstvo. Hovorí: Poznaj sám seba (v súlade s nápisom na delfskej veštiarni). Ak človek prenikne k podstate svojej existencie, údajne pochopí všetko, nič viac nepotrebuje. Ako poznamenal Cicero, vďaka Sokratovi sa filozofia vrátila z nebies na zem. Sokrates tvrdí, že najcennejší poklad pre človeka je poznanie. Ľudia majú v sebe silu a potenciu dosiahnuť poznanie a tým i spočinutie v blaženosti (eudaimonii), ak rozvíjajú svoj charakter a pestujú cnosť vo všetkých rovinách. Sokrates nabáda k spravodlivému, uvážlivému konaniu, k dobru, ku skromnosti, odmieta zneužívanie moci, násilie, lož. Je ochotný ísť aj do kritiky, ak ľudia nedbajú jeho napomenutí. Sokrates ale nie je fanatik, ktorý iným vnucuje svoje postoje. Tradícia hovorí, že Pýtia v delfskej veštiarni mu práve preto povedala, že je najmúdrejší na svete, lebo si je neustále vedomý skutočnosti: Viem, že nič neviem.
Sokratove myšlienky a otázky však zámožných Aténčanov začali rušiť do takej miery, že ho pre osobné pohodlie dali zatknúť. Bol obžalovaný z toho, že zavádza nové božstvá, demoralizuje mládež a bol postavený pred súd. Sokrates sa bránil, že nikdy nekonal nič zlé, iba sa riadil svojim vnútorným hlasom (na ktorý sa aj v iných situáciách odvoláva) a vyzýval ľudí k cnostnému jednaniu. Súd bol neoblomný, snáď aj podplatený a žiadal pre filozofa prísny trest. Sokrates na sudcov apeloval, že ak odstránia jeho, bohovia pošlú iných, ktorí ich budú svojimi otázkami prenasledovať viac ako on. Vyzvali ho, aby si navrhol trest sám. Mudrc týchto vážených mužov popudil voči sebe ešte viac, keď povedal, aby ho štát živil a vyplácal mu určitú čiastku, nakoľko preukazuje občanom Atén nevyčísliteľnú službu tým, že ich volá k zodpovednosti pred svojím svedomím a nabáda ich konať dobro. Tribunál bol rozhorčený a Sokratovi vymeral trest smrti. Sokrates na to povedal svoje posledné slová: „Občania aténski! Už je čas ísť: pre mňa v ústrety smrti, pre vás v ústrety životu. Kto z nás ide ale v ústrety lepšiemu osudu, nevie nikto z nás, jedine boh,“ a odobral sa do väzenia. Filozofovi vplyvní priatelia mu zabezpečili útek, ale on túto možnosť odmietol. Verný svojmu učeniu a zásadám hľadel do očí smrti s dôverou. O jeho posledných chvíľach života pojednáva Platonov pôsobivý spis Faidon. Sokrates zomrel v r. 399 pnl. po požití jedu, ktorý mu zaslal súd.
Sokrates a jeho náuka o cnosti sa preniesli k jeho žiakovi Platonovi a od neho k jeho žiakovi Aristotelovi. Aj keď sa títo traja muži v iných otázkach vylučujú, Sokratova cnosť sa geneticky modifikovala v Platonovi, aj Aristotelovi. V ich podaní dospieva antika k svojmu vrcholu. Sokrates urobil antropologický obrat, zameral filozofiu na človeka. Žil cnostne, správal sa spravodlivo a to isté vyžadoval od ostatných ľudí. Sv. Justín Martýr ho považoval za kresťana, aj keď žil štyristo rokov pred vznikom kresťanstva. Bez najmenšieho zaváhania o ňom hovorí ako o prorokovi a ohlasovateľovi Krista. Sv. Augustín bol platonik. Z neoplatonizmu zase vychádza mystický smer Dionýzia Areopagitu a celá apofatická teológia. Sv. Tomáš Akvinský vybudoval svoj scholastický systém, tomizmus, na Aristotelovi. V tejto antickej trojici je zakotvený základ akademického kresťanstva, ktoré sa postupne rodilo, konfrontovalo sa s filozofiami a nakoniec obstálo aj intelektuálne medzi ostatnými religióznymi systémami. Či chceme alebo nie, kresťanstvo je Sokratom a jeho nástupcami, „synom“ a „vnukom“ poznačené. Berme preto nasledujúce rozprávanie ako výzvu k hlbšej sebareflexii: Stretol sa teológ s filozofom a prvý hovorí: „Tak vidíš, priateľu! Vaše teórie sú k ničomu. Filozofia ako taká je v podstate stále len pohanstvo a nemôžeme ju porovnávať s teológiou.“ Filozof sa na neho pozrel: „Teológia považuje filozofiu za svoju slúžku a stúpa je na krk ako pohanstvu. Pritom sú to antické školy vychádzajúce zo Sokrata, Platona a Aristotela, ktorým svet vďačí za existenciu intelektuálneho kresťanstva. V tomto kresťanstvo poprelo svoje vlastné prikázanie: Cti otca svojho i matku svoju.“