Putoval dlhé roky po cestách. Po zákopoch a vrchoch, mnohokrát bol hore, veľakrát dole a díval sa na hory pred sebou, ktoré išiel zdolať. Vtedy, keď prestal hľadať odpovede na svoje otázky, došiel do hlbokého údolia…

Bolo zrastené zo všetkých svetových strán. Neviem, ako sa mu podarilo preniknúť do tohoto podivného kraja. Na okolí nebolo počuť zver ani vtákov. Údolie bolo zahalené tmou, ako pri smrti slnka a všetkých hviezd. Iba uprostred cesty sedelo päť starcov a čakali naňho. Boli starí ako vesmír sám a len čo si podišiel k nim sadnúť, každý z nich mu položil otázku. Počudoval sa im, lebo ich otázky zneli ako hľadanie prachu na krídlach motýľov.
Prvému riekol: „Nikdy neodpovedám na to, kam idem.“ Druhému povedal: „Nikdy ma netrápilo, s kým tam idem.“ Tretiemu riekol: „Nikdy som nepremýšľal nad tým, prečo tam idem.“ Pri štvrtom sa zasmial: „Nikdy som sa nestaral o to, ako tam idem.“ Piatemu povedal: „Nikdy som nerozmýšľal nad tým, odkiaľ idem.“
A ten muž, čo ako prvý dostal jeho odpoveď si zaviazal oči šatkou a vykríkol: „Už nemá cieľ, ku ktorému by putoval,“ a hneď na to skonal. Ďalší starec si vyzliekol plášť, mával ním ponad seba a volal: „Nepotrebuje pri sebe nikoho, len Boh je jeho druhom,“ zomrel skôr, než plášť dopadol na zem. Ďalší si po ňom strhol z krku zlatú reťaz: „Už ho nespútava žiadna túžba, za ktorou by sa hnal.“ A vypustil svoju dušu. Sivobradý muž, ktorý sedel vedľa neho sa postavil, vybral nožnice a odstrihol svoj zapletený vrkoč vlasov: „Nehľadá žiadny prospech pre seba.“ Kolená sa mu podlomili a padol na zem mŕtvy. A posledný starec si vyzul svoje topánky, hodil ich za hlavu a zakričal: „Už ho nespútavajú korene vlasti, nemá domov.“ A v tej chvíli tiež skonal. Ten podivný pútnik vzal ich telá, vykopal veľkú jamu a pochoval ich všetky v jednom hrobe.

Putujúci Kristus

Každý, kto vezme do rúk Bibliu a začíta sa do jedného zo štyroch evanjelií, zistí, že Ježiš z Nazaretu bol večne na cestách. Vyplýva to najmä z faktu, že o jeho detstve a mladosti sa evanjeliá takmer nezmieňujú. Mapujú až jeho verejné pôsobenie. Autori novozákonných textov však sledujú určitú líniu. A počas zmieňovaných troch rokov Kristovho života je jeho domovom púšť, rieka, divoká príroda, príbytky náhodných priateľov. Kristus je pútnik bez domova („…ale Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil.“ Mt 8,20). Jeho symbolické vyjadrenia o príslušnosti k rodu, k domovine (Mt 12,48), naznačujú, že putá k čomukoľvek považoval za obmedzujúce. Aj zlatá reťaz je reťaz – hovorí staré indické príslovie. Kristus od nás dokonca očakáva, že budeme „cudzincami na zemi“ ako on. Nemáme byť pripútaní ku kolíske, v ktorej sme sa narodili, nemáme lipnúť na majetku, kariére, bydlisku, marketu v našom okolí, nemáme sa uzavrieť v zvykoch a myšlienkach, ak sa ukážu nefunkčné. (Lk 9,60-62)
Nachádzame aj radikálnu výzvu: Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. (Mt 10,37) Nie je tým myslené odmietanie vlastnej rodiny a tradícií, v ktorých človek vyrastá, ale inšpirácia k slobode. Človek má hľadať Boha: to je primárna úloha ľudského života. Ak mu v tom bránia hory, lesy, moria, rodina či spoločnosť, má ich zdolať a za Bohom ísť. Môžu to byť prekážky fyzické, avšak väčšinou to bývajú „hory“ imaginárne v podobe predsudkov alebo nezdravých psychických závislostí. Kristove „odmietanie rodinných pút“ môžeme parafrázovať: nohami choďte po zemi, ale hlavu noste v nebi. Alebo: prebývajte na zemi slobodní ako cudzinci, ktorí sú pripravení vziať kedykoľvek svoj skromný batoh a vydať sa na cestu. Máme sa podobať slobodnému vetru, resp. Duchu Svätému, ktorý vanie, kadiaľ chce.
Apoštoli, najbližší Kristovi žiaci, pútnickú ideu kodifikujú. Ich cesty sa rozbehli na všetky smery. Peter išiel do Ríma, Ján do Malej Ázie, Tomáš do Indie, Jakub (podľa Sk 12,2 zomrel rukou Heroda v Jeruzaleme, ale podľa jednej z tradícií putoval do Gálie a Hispánie, v španielskom meste Santiago de Compostella má hrob; jeho púť absolvujú každoročne stovky pútnikov)…

Zmysel púte

Jan Ámos Komenský vo svojom diele „Labyrint světa a ráj srdce“ alegoricky popisuje svoju zložitú púť bludiskom („rínkom“) sveta. Na svojej ceste stretáva remeselníkov, mrzákov, filozofov, alchymistov, boháčov, rozkošníkov, formálnych kresťanov, stretáva bytosť Osudu či „Všadebolka“. Pútnik dostáva rady, aj výstrahy, nevie sa zo spleti kontradikčných názorov vymotať. Komenský knižnú úvahu završuje konečným CIEĽOM: obrátením svojej pozornosti do svojho vnútra, kde v tichu modlitby človek nachádza pravý raj srdca. Ruch sveta pútnika motivoval k obráteniu pozornosti do vnútra. Tu leží zmysel púte.
Pútnictvo prekvitalo v každej dobe, no najviac v stredoveku. Éra trubadúrov, pútí do Ríma, do Benátok, mala svoje čaro. Doba vyžadovala časté presuny ľudí a doprava v dnešnom zmysle slova neexistovala. Putovanie malo teda v prvom rade praktický charakter. Hmotné však žilo v syntéze so spirituálnym. Putovanie sa v stredoveku nazývalo aj „malou smrťou“. Pútnik mal počítať s tým, že sa z ciest domov už nevráti. Tak zomrel napr. na ceste na Lyonský koncil (1247) sv. Tomáš Akvinský. Púť sa niekedy chápala aj ako iniciácia, demonštrovala odpútanosť od koreňov, príslušnosť k nebeskej vlasti a predznamenávala proces smrti – púte duše. Kresťanskí mystici východu či západu vtláčali púti osobitý duchovný charakter. Činili tak púštni otcovia, majster Eckhart, Ján Tauler, Henrich Suso, Tomáš Kempenský, sv. Ján z Kríža… Doba novoveku s nástupom komercionalizácie ideu pútnictva pochovala, prišiel turizmus.

Púť – cesta k slobode

Pútnictvo je skôr než fyzické premiestňovanie sa z miesta na miesto duchovná idea. Živá myšlienka púte oslobodzuje a lieči. Predstava, že náš život je púťou smerujúcou k Cieľu, má mnohoraké, pozitívne účinky. Každodenná realita nás ubíja v presvedčení, že to, čo sa momentálne deje, problémy, s ktorými sa v týchto dňoch potýkame, stres a šedivosť, ktoré nás už dlhodobo deprimujú, sú bremená, ktorých sa nikdy nezbavíme. Prepadáme beznádeji a skľučujúcim predstavám.
Kristus nás však z existenciálnej úzkosti vytrháva. Ľahkosť, ktorú nám sprostredkúva do temnoty života, je idea púte. Netrápme sa, sme na tomto svete len cudzinci. Čo dnes platí, zajtra nemusí. Svet je divadlo, vyžíva sa vo svojej teatrálnosti. Premeny zachvacujú spoločnosť, politiku, kultúru, ale nie vnútorný svet každého z nás. Morálne hodnoty zostávajú nemenné. Pútnik si svoj majetok (múdrosť) môže všade vziať so sebou. Ide o bohatstvo vpísané v srdci. Keď nič nevlastní, nikdy o nič nepríde. Stará tradícia hovorí, že čínsky mudrc Lao-c’ chcel opustiť svoju krajinu. Na hranici, pri čínskom múre ho však zastavili, aby zanechal v zemi všetok svoj majetok. Každý, kto odchádzal tak musel učiniť – tak znel príkaz cisára. Lao-c’ si sadol na blízky kameň a napísal útle dielko Tao-te-ťing – jeden z najpôsobivejších duchovných skvostov ľudstva. Bol to jeho majetok.
Pútnik vie, že k hmote sa príliš pútať neoplatí. Dnes je v tejto krajine, zajtra v inej. Všetko pominie, zostane len Večnosť. Boh je nekonečná Hora, ku ktorej môžeme bezpečne bez prestania upierať svoj zrak. Ako veční pútnici.

Stojí to za to?

Púte, ktoré prežili akoby zázrakom až do dnešnej industriálnej doby založenej na kulte efektívnosti, sú skutočnými možnosťami duševnej hygieny. Ich sila nespočíva v masovosti (ako sa mnohokrát mylne predpokladá), ale v kvalite duchovných prežití. Niekomu nemusí vôbec vyhovovať hromadná púť. Naopak, rád putuje vo dvojici alebo osamote. O tom je sloboda pútnictva.
Pred ľuďmi, ktorých život sa obmedzil výlučne na konzum, je každá idea púte ťažko obhájiteľná. Na otázky: „Stojí to za to?“ sa nedá odpovedať. Ak človek sám neokúsi chuť ovocia, ťažko mu niekto jeho lahodnosť vysvetlí. O kráse modlitby, hlbine meditácie, o blahodárnych prínosoch púte, nehovoriac. Niektorí ľudia nedokážu pochopiť, prečo muži a ženy v Nepále putujú desiatky míľ do horských buddhistických kláštorov, prečo moslimovia putujú do Mekky, alebo prečo kresťania absolvujú dni a noci na slnku, v daždi, v blate, spia pod širákom, len aby došli k akémusi kostolíku, či k hrobom svätcov, kde sa pomodlia a idú domov. Normálna dovolenka vyzerá inak. Aký to môže mať zmysel? Prospech z celej námahy sa rovná nule – čo si človek odtiaľ okrem otlakov prinesie? Dojmy zo šumenia mora? Opálené telo? Nové bikiny? Mušle a exotické spomienky? Nevysvetľujte im to. Ak ktosi nevidí iné ako materiálne hodnoty bude chápať púť vždy len ako plytvanie časom.

Meditácia

Sme na zemi cudzincami. Každý človek je pútnik medzi brehmi času. Svet je našim domovom: aj keď ho milujeme, sme tu dočasne – raz sa vrátime domov. Či už v lese alebo v byte, na lúkach alebo v chráme, tak či onak, zažnime si sviecu a v pokoji rozjímajme: Cesta, veď ma, kde sama chceš. Riekou, zemou, vesmírom… Nie sú svety, ktorým by som nebol dieťaťom. Nie je krása, ktorej by som sa neklaňal. Nejestvuje hodina, ktorej by som nehovoril: Buď. Nie sú sny, ktoré by ma na noc neprikrývali. Nezložil človek melódiu, ktorá by prekonala hudbu oblohy. Nevlastním bohatstvo – okrem cesty. Nejestvujú mraky, o ktorých by som nepovedal: Šťastie, že opäť zaprší, prichádza pre nás čas očisty. Ukáž mi, Cesta, svoju slobodu. Prebuď ma zo strachu utratených chvíľ. Neukazuj sa mi, ak ťa nenájdem, aby si nestratila pre pútnika hodnotu. Zober mi dar slova, nech som rovný nemým. Okradni ma o všetky vysnené túžby a ďalšie prosby. Po mojom hrobe budú šliapať všetky národy, lebo leží na cestách.

Pre začínajúcich pútnikov:

– vždy si vopred zisti kvalitu terénu
– maj prehľad o zvery, ktorá sa v teritóriu vyskytuje
– dievčatá nikdy neputujú samé (so statočným kamarátom-ochrancom alebo v skupine)
– v základnej výbave nesmie chýbať: igelit, „spacák“, zápalky, baterka, aspoň jedno náhradné oblečenie a obuv, rýchloobväz, ťapka s liehovinou (na vonkajšiu i vnútornú dezinfekciu)
– putuj kedykoľvek a kdekoľvek, ale nepreceňuj svoje sily a neriskuj
– vnímaj a vedome vstrebávaj dojmy z púte, nech nie je len relaxáciou tela ale aj oslobodzujúcou modlitbou duše