Strach z kríža

Helénska societa nebola naklonená posolstvu o spáse skrze kríž – veď to bola najpotupnejšia smrť pre otrokov a zajatcov. Dnešná znudená societa už krížu nerozumie vôbec.

Svet sa bojí kríža ako čert svätenej vody. Dokazuje to aj nezmyselná kauza pred rokmi o zákaze krížov v talianskych školách. Je pozoruhodný až panický strach pred symbolmi, ktoré nás vyrušujú. Symboly a obrazy, ktoré vytrhujú zo stereotypu a nútia nás premýšľať, to nikdy nemali jednoduché. Končili väčšinou v plameňoch, podobne ako ľudia, ktorí nám svojimi názormi nedopriali pokojný spánok.

Evanjelický teológ Ernst Käsemann si myslí, že symbol kríža sme vyprázdnili. Pozor, nie svet, my kresťania. Zbavili sme ho Ukrižovaného a prezentujeme kríž vhodný pre cintoríny, kostoly a všemožné gýče. Käsemann so znepokojením píše: „Prejavuje sa niečo diabolské v onom, v cirkevných dejinách neustále pozorovanom pokuse vždy znovu skrotiť Ježiša Nazaretského, pripraviť Golgotu o jej hrôzu, tak prenikavo vnímanú pohanmi, a potlačiť základné pohoršenie nášho posolstva spásy.“

Podľa Käsemanna narúšame samu podstatu Kristovej kérygmy (zvesti), pokiaľ riedime udalosť na Golgote do myšlienok a slov o morálke, cti a pravde, bez spomenutia utrpenia a vykúpenia. „Ak nás Ukrižovaný nestavia pred svoju tvár, totiž do zorného poľa svojej smrti na kríži, potom ho my odsúvame do svojho tieňa, a tým sami upadáme do svojho klamu a pravdu o ňom zostávame svetu dlžní.“

Bez kríža sa neudeje nič významné, bez kríža sa nezrodí vo svete nič veľkolepé, čo pretrvá veky. Keby obyvatelia Stalingradu nešli nadoraz, neprijali by svoje utrpenie i bolesť svojich blízkych, keby nevideli v nesení kríža nutnú voľbu, nikdy by blokádu svojho mesta nevydržali a vo vojne by nedošlo tak skoro k zásadnému obratu.

Keby matky a otcovia neprekonali svoju pohodlnosť a nevstávali by k svojim chorým deťom, nikdy by ich skutočne nemilovali. Keby ľudia ducha: Sokrates, Hus, Kolbe, Horáková, Toufar… a tisíce a tisíce ďalších nectili význam obety a kríža, svet by bol omnoho zvlčilejší a despotickejší. Už by pravdepodobne ani neexistoval.

Kríž nás núti brať ohľad na iných, zapierať sám seba, umenšovať svoje ego, korigovať svoje plány a predstavy, stavať hrádzu svojim bezbrehým chúťkam a nerestiam. A hlavne, kríž nás učí odovzdať sa plne do služieb lásky, pod vládu Kristovu. Patriarcha Filaret Moskovský preto vyznáva: „Otec je Láska križujúca, Syn Láska ukrižovaná, Svätý Duch je nepremožiteľná Láska kríža.“

Pred dvadsiatimi rokmi sme boli ako študenti teológie na výjazde v poľskom Sanoku navštíviť monumentálnu výstavu byzantských ikon. Vyučujúci dostal nápad neobísť ani výstavu popredného poľského maliara a architekta Zdzislawa Beksinskeho. Jeho obrazy surrealistickým obsahom aj symbolikou evokovali apokalyptické výjavy.

Zaujal ma obraz akejsi zvláštnej Golgoty. V spodnej časti bolo čierne more, tmavé ako vlny tušu. Z neho čnela do výšin temná skala a na nej sa kdesi v diaľavách týčili tri drobné kríže. Nad Golgotou panovala krvavá obloha, posadnutá agóniou strachu a úzkosti. V hornom kúte obrazu sa predieral blankytný svit neba…

Po návrate som ešte dlho premýšľal nad výjavom majstra Beksinskeho. Obyčajne býva Golgota zobrazovaná naopak. Búria sa nebeské živly a svet je zahalený tmou neba. Tu však Golgota vyrastá z temných vĺn tejto planéty, nášho sveta. Z bažín zla a nenávistí, vojen a brutality, strachu a biedy. Beksinski podčiarkuje, že kvôli beznádeji a nánosom ľudskej existencie prišiel Syn Boží na Zem, aby očistil naše srdcia a usušil naše slzy. Golgota musela povstať z toho najtemnejšieho, čo tento svet predstavuje. Preto vyvrhla Logos, čisté a nestvorené Svetlo Boha, na kríž. Kristov kríž bol vztýčený nad špinavými vlnami bytia. Kristov kríž zmaril zlo Zeme aj smútok neba a do bezbrehého ľudského utrpenia vlial opätovnú myšlienku spásy.

Kresťanstvu sa vyčíta, že je príliš mortálne. Ale neopodstatnene. Kríž totiž nie je len obeta a utrpenie, ale hlavne spása a víťazstvo. Obeta sama osebe nemá význam, jedine ak ústi do lásky. Kristova smrť na kríži bola prostriedkom, nie cieľom. Kríž je cesta k láske, lásku vytvára a v láske sa napĺňa. Z temnoty Golgoty vedie cesta priamo do podivuhodného svetla Kristovho vzkriesenia. Preto púštny otec Efrém Sýrsky učil svojich žiakov: „Kríž je vzkriesením mŕtvych. Kríž je útechou biednych. Kríž je uzdou pre bohatých a radcom pre spravodlivých. Kríž je svetlom pre všetkých, ktorí sedia v tme.“

Jeden starec kľačal pod krížom pri ceste a modlil sa. Išla okolo skupinka turistov, zastala tam a ich sprievodca im vysvetľoval: „Ten kríž je veľmi vzácny artefakt, má vyše tisíc rokov. Drevo je z orientu a figúra na ňom znázorňuje človeka, ktorý založil jedno zo svetových náboženstiev. Hlásal vieru v nádej, v spásu a vo večný život.“

„Zvláštne,“ šumelo v dave. „To je pozoruhodné…“

Po chvíli si však pár ľudí zo skupinky všimlo aj starca, ktorý pod krížom kľačal. Čo tu ten človek robí, premýšľali. Je pri zmysloch, o čo mu asi ide?

„Človeče,“ oslovili ho, „čo tu robíte?“

Starec sa chvíľu neozýval. Došepkal akési slová, potom sa obrátil a povedal: „Kľačím. Putoval som na toto miesto mnoho dní, aby som tu chvíľu zotrval.“

Ľudia sa začali smiať: „Čože? Putovali ste sem zďaleka? Ale aký to má zmysel? Prešli ste stovky míľ len preto, aby ste sa tu váľali po zemi?“

Starec sa nad ich rečou pousmial a povedal: „Vy ste turisti a ste ochotní prejsť stovky míľ, aby ste si odfotili cudzinca, ktorému nerozumiete. Nepýtam sa vás, aký to má zmysel. Ja som prešiel stovky míľ, aby som navštívil svojho Priateľaa pozhováral sa s ním.“

Starec z príbehu miluje Krista. Je ochotný putovať za ním mnoho dní a nocí a spávať pod holým nebom. Používa tajomný výraz, oslovuje ho dôverným menom „Priateľ“. Je zrejmé, že v tomto prípade priateľ znamená omnoho viac: milovaný Učiteľ, Pán a Spasiteľ.

Krížov pri cestách je mnoho. Nájdime si ten svoj. Potom stačí len ísť pod kríž a mlčať. Sedieť alebo kľačať, na tom nezáleží. Ale hlavne hľadieť Kristovi do tváre, milovať ho a ďakovať mu za veľkonočné dielo spásy, ktoré svet oživuje, lieči a privádza k večnému vykúpeniu.