Súčasné systémy prežívajú dve pnutia. Jedným je postupujúci globalizačný proces, druhým jeho opozícia vyjadrená v antiglobalistickom hnutí. Vlna odporu rastie so zvyšujúcim sa konzumom súčasnej západnej civilizácie poznačenej apatiou voči krajinám tretieho sveta a ekologickou krízou.

Staronové počiatky

Myšlienky nesúhlasu s oficiálnym spoločenským smerovaním majú svoju dlhú tradíciu. Pred stopätdesiatimi rokmi viedol americký rebel H. D. Thoreau nezáväzný život v zrube na brehu jazera. Necítil sa byť občanom Spojených štátov, preto nevidel dôvod platiť dane. Následne bol zatknutý. Je autorom eseje Občianska neposlušnosť, kde zastáva myšlienku pasívneho odporu a nenásilného boja voči vládam, ktoré svoju politiku vnucujú slobodným bytostiam, ostatným občanom. Jeho slová bohato zúročil v boji za nezávislosť Indie M. Gándhí, ktorý sa cítil byť pokračovateľom jeho ideí. V období Thoreauovej revolty sa na filozofickom poli formovali názory anarchistov a vyhranených ľavičiarov Bakunin, Marx, Kropotkin, ktoré žiadali razantnejšie opatrenia voči moci priamo vedúce k revolúcii. Masové protesty hippies v šesťdesiatych a študentov v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vytvorili precedensy pouličných protestov. Cesta k dnešku bola otvorená.
Antiglobalistické hnutie je ťažko definovateľné. Jeho súčasťou sú skupiny s rôznym ideovým, častokrát protikladným, zameraním. Od ľavicových extrémistov po extrémnu pravicu, cez ekológov, antirasistické a odborárske hnutia, mierových aktivistov, až po náboženské skupiny (kresťanské, moslimské atď.) zamerané na sociálnu činnosť. Je to mnohovrstvový celok a mýlil by sa ten, kto by v ňom chcel vidieť jednotnú líniu. Prvkom zjednocujúcim tieto smery je nesúhlas s postupom ekonomicky silných vlád a svetových mocností. Antiglobalizmus je myšlienkou, ktorá vychádza zo subkultúr, vstupuje do sociálneho prostredia a politiky a môže zastrešovať čokoľvek alternatívne, čo pod ňou človek rozumie. Iba vďaka tomuto nepatrnému styčnému bodu sa môže udiať ten zvláštny paradox, že vedľa seba stoja skinhead, komunista, moslim, anarchista a kresťan a kráčajú ulicou za spoločnú vec.

Relatívny blahobyt

Jadro antiglobalizmu tvoria filozofie ľavicových a ekologických hnutí. Na Slovensku sa v ich myšlienkovej sfére najviac angažuje občianske združenie ŽANŽ (Ži a nechaj žiť), ktoré drží patronát nad viacerými aktivitami: Ľudia proti rasizmu, Jedlo namiesto zbraní, atď. V čele Žanžu stojí Matúš Ritomský. „V diskusiách o pozitívach a negatívach globalizácie má veľkú váhu fakt, že v globalizovanom svete možno efektívne presadzovať uplatňovanie základných ľudských práv,“ hovorí Matúš a myslí si, že podobných kladov je viac. „Informačný vek umožňuje upozorniť na ľudské utrpenie a nespravodlivosť, vyburcovať odozvu svetovej verejnosti. Rodí sa vôľa pomáhať, vznikajú najrôznejšie projekty na podporu ľudských práv a zmiernenie ľudského utrpenia.“ Čo je teda príčinou nesúhlasu s procesom, ktorý svet zmenšuje? Matúš si myslí, že „globalizácia má aj svoju odvrátenú tvár. Je ňou porušovanie základných práv a slobôd, zneužívanie ľudí ako aj prírodných zdrojov v krajinách tretieho sveta pre potreby ďalšieho rozvoja a pokroku v štátoch severu planéty.“
Hlavné problémy, na ktoré aktivisti hnutia poukazujú, sa dajú rozdeliť do skupín:
1. Sociálne – obrovská nerovnosť medzi bohatým a chudobným svetom. Kým sú kdesi prebytky a potravinami sa plytvá, inde je jedlo privilégiom. „Každý rok zomrie na celom svete v dôsledku podvýživy viac ako 20 miliónov ľudí,“ Matúš hovorí alarmujúce čísla.
2. Ekologické – technický pokrok a konzumný spôsob života priviedol matku Zem na pokraj možností. „Drevo z Afriky sa vyváža do Európy takým tempom, že za chvíľu nebudú mať africké štáty dosť dreva pre vlastné potreby,“ vysvetľuje ďalej.
3. Kultúrne – hegemónia západnej kultúry.
4. Ekonomické – sila nadnárodných spoločností zneužíva slabé trhy. Matúš si myslí: „Krajiny severu planéty využívajú pre svoje potreby zdroje krajín chudobného juhu, pričom vlády krajín chudobného juhu lacno predávajú svoje suroviny, prírodné bohatstvo a pracovnú silu s nádejou na krátkodobý zisk.“
5. Humánne – určité národy, či jedinci, sa cítia byť povolaní viesť ostatných a diktovať im, čo majú robiť.
Z uvedených skutočností vyplýva mnoho otázok, základnou však zostáva jedna jediná: či je súčasné smerovanie sveta prospešné pre všetkých? „Nie je náš relatívne blahobytný spôsob života možný iba vďaka tomu, že milióny ľudí žijú v chudobe a biede? Neukrajujeme zo spoločného bohatstva Zeme neúmerne veľkú časť na úkor iných?“ pýta sa Matúš.

Street party

Hlasom do ticha sú akcie, ktoré zaujmú okoloidúcich a zabezpečujú medializovanie horúcich problémov antiglobalistov. Predstavitelia hnutia si to uvedomujú, čím ďalej tým viac, preto vsádzajú na túto kartu. V mestách sa poriadajú street party (pouličné slávnosti), kde sa propaguje byciklová kultúra, vegetariánstvo a život bez drog. Organizátori apelujú na spoločnosť a snažia sa jej ponúkať alternatívy. „Každý z nás má možnosť výberu – žiť svoj život jednoduchšie, skromnejšie a s väčším ohľadom na život ostatných ľudí a všetkých bytostí na Zemi,“ tvrdí Matúš, ktorý pouličné slávnosti vníma ako prejav občianskej slobody – ulice by mali patriť ľuďom a ich názorom. Zaujíma ma, čo konkrétne môže urobiť jednoduchý človek sám za seba, aby nepodporoval negatíva vyplývajúce z globalizačných trendov. Matúš bez rozmýšľania sype: „Môžeme začať napríklad tým, že nepôjdeme do práce autom, ale verejnou dopravou alebo na bicykli, nenavštívime supermarket, ale zostaneme verný malému lokálnemu obchodíku, nekúpime si zbytočnú vec a ušetrenými peniazmi podporíme dobročinnú aktivitu, uprednostníme biologicky a lokálne vypestované potraviny, znížime spotrebu mäsa a porozmýšľame o výhodách vegetariánstva.“
Prospešnou činnosťou objavujúcou sa v našich uliciach, je práca organizácie Jedlo namiesto zbraní, ktorá pomáha ľuďom v núdzi darovaním jedla zdarma. V pozadí tohto projektu stojí mnoho mladých ľudí a dobrovoľníkov, ktorí neváhajú obetovať svoj čas na neziskové ciele. Matúš si myslí, že každý človek by mal „časť svojho času venovať pomoci iným, zapojiť sa do ekologických, ľudsko-právnych a humanitných aktivít, zúčastňovať sa na občianskom živote a zaujímať sa o dianie vo svojej lokalite.“

Keď lieta dlažba

Masové prejavy a demonštrácie antiglobalistov sú už tradične sprevádzané násilnosťami, čoho sa radi chytajú médiá. V mnohopočetných davoch, aké sa pri podobných stretnutiach zídu, sa vždy nájdu ľahko ovplyvniteľní jedinci, ktorí sa nechajú strhnúť všeobecnou eufóriou, či ultraľavicovými radikálmi, k prejavom brutality. Priaznivci tvrdej ľavice sa snažia vyvolať pouličnú vojnu a násilie za každú cenu, čím diskreditujú aj demonštrantov z iných táborov. Väčšina skupín hnutia sa preto snaží od vandalizmu dištancovať. „Nie sme agresívni,“ hovorí účastník brnenskej street party. „Pozrite, tu hrajú ľudia na bubienkoch, tu sa pletú z kože náramky, tu sa tancuje, a tu prebieha podpisová akcia.“ Situácie, keď lieta dlažba, vyhovujú obmedzeným skupinkám ľudí, ale spoločnosť smerom k lepšiemu nepohnú. Takáto forma protestu bude ťažko niekedy akceptovateľná a jej stúpenci budú pre svoj fanatizmus vždy marginalizovaní. „Pri všetkom, čo robíme, chceme brať ohľad na druhých,“ dodáva Matúš Ritomský. Cesta pozitívnej inšpirácie, zdá sa, motivuje najviac.

Na západe nič nového

Ďalšie smerovanie a vývin antiglobalizmu bude závisieť od ekonomického a kultúrneho smerovania sveta. Ignorovať toto hnutie si už dnes nedovolí nik, ale predsa, akoby zázrakom, mnohé jeho výzvy zostávajú svetovými establišmentami nepovšimnuté. Podpora hnutia uznávanými osobnosťami ako Dalajláma, N. Chomsky, T. N. Hanh, arcibiskup a kardinál D. M. Tutu, otvára nový priestor pre nastolovanie pálčivých problémov na najvyššej úrovni. Tak isto diskusné fóra pod záštitou bývalého českého prezidenta V. Havla počas summitov Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky v Prahe, sú vhodnými precedensmi a otvárajú nové možnosti. Bez dialógu sa totiž ešte žiadny problém nepodarilo vyriešiť a zvlášť nie problém „globálneho“ charakteru.