Smrť ako zdroj obživy, alebo „komu zvonia do hrobu“

Včera vybuchla v Jeruzaleme nálož a na ulici zostalo tridsať ľudí mŕtvych. Zahynuli tam okrem iných aj Aristoteles, sv. Gregor Veľký, Hieronym Bosch, Michelangelo, Baruch Spinoza, Beethoven, Freud, Albert Schweitzer… Pre ľudstvo to znamená obrovskú stratu, svet sa so spôsobenou traumou bude ťažko vyrovnávať. Alebo skúsme to inak: včera vybuchla na námestí SNP v Bratislave nálož semtexu a zahynuli tam moja teta, bratranec, brat a sestra, áno, dokonca bohužiaľ, moja matka a môj otec. Stratil som celú svoju rodinu. Zúfalstvo a pocity beznádeje sú slabým vyjadrením toho, čo teraz prežívam. Strašné pomyslenie a radšej ho nebudem ani ďalej rozvádzať (zaplať Pánboh, že sa jedná iba o fikciu).
Čo sa stalo s našimi dušami, že sú už tak necitlivé, hluché, k správam o ľudskom nešťastí? Zvykli sme si na ne. Každodenná realita a krutosť existencie nás uspali v pocite: tak to má byť. Poznám aj také prípady, že ak v televíznych novinách neodznejú správy o úmrtiach a brutalite, poznamenajú: Nič sa vo svete nedeje. A samozrejme naopak, sú médiá, ktoré žijú iba „z krvi“ iných ľudí, z ich tragédií a nešťastí. Sú to prevtelení mýtickí upíry, ktorí cicajú ľudskú krv a tým sa udržujú pri živote; akonáhle by bol jej prívod zastavení, zahynuli by. Čo ešte môže otriasť našim svedomím, našou psychikou, aby sme precitli z tanca smrti na kraji priepasti? Jedine pocit vlastného ohrozenia. Pokiaľ sa čosi deje v bezpečnej vzdialenosti od nás, sme k utrpeniu druhých ľahostajní. Ak sa nás ohrozenie priamo dotýka, ak spomínaní mŕtvi nie sú pre nás iba čísla a štatistiky, ale konkrétne osoby s vlastným menom a cenným životom, bijeme na poplach. V tom spočíva najväčšia tragédia a lož médií, že z ľudských bytostí s ich svedomím, dušou, telom, existenciou a dôstojnosťou, robia len relatívne „davy“, „masy“ a „čísla“. Za smrťou človeka presne takého istého ako som ja, ako je moja mama, ako bol Beethoven, vidíme iba správičku o úmrtí ďalšieho čísla: „a preto počet mŕtvych od začiatku nepokojov v tomto roku nie je 417, ale už 418.“ Ale, kto bol ten človek? Ako sa volal? Kto boli jeho rodičia? Bol študentom? Dobre sa učil? Jeho spolužiakom bude chýbať? Popri škole aj pracoval, aby svojim rodičom pomáhal uživiť mnohopočetnú rodinu? Mal hrdinské sklony? Bol zbabelec a zomrel len náhodou? Mal rád Dostojevského? Miloval hudbu a klasiku? Alebo čo miloval? O tom správa nehovorí nič. Zomrelo číslo. Štatistika je vyššia. Nezaujíma nás, kto to bol, stačí správa, že zomrel.
V čase afgánskej krízy sa utečenkyňa z tejto krajiny dostala až na Slovensko. Bola tehotná a napriek tomu zvládla dlhú a namáhavú cestu, aby sa dostala na slobodu. V lese porodila dieťa a prevádzači s ostatnými utečencami ju tam nechali, aby mohli pokračovať v ceste. Úbohá žena s dieťaťom zavinutým v deke sa z lesa dostala von a stopovala pri ceste. Mnoho áut prešlo okolo, kým jej konečne po dlhšom čase ktosi zastavil a odviezol ju do nemocnice. Nechcem viniť médiá zo spoluúčasti na tomto prejave necitlivosti, ale pre mnohých z nás tam nestála žena s dieťaťom: stáli tam dve čísla! Tu však neobstojí žiadne ospravedlnenie a vinu nemôžeme zvalovať na nikoho, Kristus hovorí: čokoľvek ste učinili jednému z týchto maličkých (rozumej každému človeku), mne ste učinili. Bezpochyby tam stál Kristus, v matke i v jej dieťati. „So smrťou každého človeka zomrie kúsok mňa, pretože som súčasťou človečenstva. Preto sa nikdy nepýtaj: Komu zvonia do hrobu?“ hovorí básnik John Donn, „zvonia tebe.“