Fjodor Dostojevskij je otcom myšlienky: Ak Boh nie je, všetko je dovolené. Vyslovil ju vo svojom poslednom románe Bratia Karamazovci. Táto na prvý pohľad obyčajná veta tvorí väzbu na ukrytú rozsiahlu myšlienkovú sústavu. Filozofiu, ktorá sa pýta po „entite dobra“ – po nezávislom mravnom ráde.

V diskusiách okolo otázky existencie Boha neraz zaznievajú argumenty: Prevaha zla vo svete je príliš viditeľná na to, aby čosi ako Boh mohlo jestvovať. Bola by to jeho osobná prehra, pretože zlo triumfuje a dobro býva porazené. Sme svedkami utrpenia miliónov nevinných ľudí. Prečo hladujú deti a prečo Boh dopustil šoa, Hirošimu, Sarajevo, Beslan?… Dejiny sú popísané stránkami hrôzy, krvi a mrzačenia. Občas sa narodia František z Assisi a Matka Tereza, ale čo je to proti davom sebcov, násilníkov a proti zločincom, ktorých sú plné väznice? Jedná sa o silné argumenty zo strany pozitivistov, ateistov a sekulárnych humanistov.
Majú pravdu, nemožno poprieť skutočnosť, že svet má svoje hrubé rysy a bytie nesie v sebe jazvy, známky obrovskej, mnohokrát neprekonateľnej bolesti. Nikto nespochybňuje, že ľudská nedokonalosť náš život nečiní niekedy hrôzyplným. Opýtajme sa však inak: Popierajú podobné úvahy existenciu Boha?
Prečo by ju mali? Zlo existuje, jeho dopady denne pociťujeme, ale dobro existuje reálnejšie (teologicky je zlo chápané len ako neprítomnosť dobra). Ak polemicky otočíme kartu, zistíme, že ľudia, ktorí vyššie spomenuté otázky kladú, implicitne svedčia o (akejsi) entite dobra, lásky, pravdy. Majú predsa v sebe zakódované, čo je dobré a čo zlé. Vedia rozlišovať medzi ukradnutým pečivom v markete kvôli holému faktu prežitia, medzi neúmyselným zabitím chodca autom, medzi vraždou na objednávku a medzi masovou genocídou páchanou na určitom etniku. Ak riešime otázku dobra a zla, odrážame sa od určitého morálneho zákona. Vráťme sa k tomu, čo chcel povedať Dostojevskij: Ak neexistuje žiadna „Absolútna Norma“ nad nami, je nezmyselné hovoriť o normách a zákonoch, ktoré by mal človek dodržiavať. Ak Boh skutočne nie je, smieme znásilňovať a vraždiť, nič zlé tým nečiníme. Porušíme len akési nariadenie štátu, popudíme exekutívu, zachováme sa nezmyselne, skratovito, v rámci sociálnej skupiny, do ktorej patríme. To ale nevysvetľuje, čo je na tom zlé? Kto vysvetlí, z akého dôvodu nemôžem bezbranného okradnúť, príp. zabiť? Darwinovský symptóm ma údajne k tomu predurčuje. Prečo štát a spoločnosť majú záujem na ochrane seba aj iných? Prečo nám nevyhovuje bezzásadovosť a chaos, ale naopak spravodlivosť a poriadok? Prečo v civilizáciách tvoríme systémy a stále lepšie a dokonalejšie zákony na ochranu ľudskosti? Síce neplatí – čím vyspelejšia civilizácia, tým vyššia etika, ale rast civilizácie zreteľne súvisí s hlásením sa k vyšším a kvalitnejším formám etiky. Prečo vlastne chceme dobro? Je implikované v duševnom genofonde našej podstaty? A sme v jadre veci.
Sekulárni humanisti majú inú odpoveď: hovoria o hodnotách morálky v prospech ľudstva, o službe človeku, o pocite naplnenia a uspokojenia pri humánnom konaní. Hovoria o kráse a zázraku bytia. Zabíjanie nazývajú barbarstvom. Rozvíjať dobro je správne, lebo týmto spôsobom podporujeme evolúciu, rozhojňujeme ŽIVOT – ten vznešený fenomén, čo mnohými zhodami náhod vznikol vo vesmíre.
Služba človeku a ľudstvu, humánne cítenie, sú záslužné, kryjú sa aj s náboženským presvedčením veriaceho kresťana, hinduistu či žida. Je to ale causa finalis? Čo ak som patologický asociál a vznešenosť pre dobrý pocit odmietam. Človeka, ktorý mi denne šliape v električke po nohách, alebo ho stretávam na uliciach a uberá môj životný priestor, nenávidím. Ľudstvo s jeho evolúciou nepodporujem a estetické povzdychy nad zaujímavým reťazcom ma nezaujímajú? Buduje sa civilizácia len kvôli tomuto? Nechajme ju zahynúť, nech padne v ruiny. Človek tu rovnako môže byť aj nemusí. Ak náš život nemá ešte iný, pozitivisticky orientovanými intelektuálmi nespomínaný zmysel, kultúra, dejiny, nové objavy, ľudské snaženia, sú zbytočné. Ak človek sám so svojím ohraničeným stropom človečenstva (humanizmom, osvietenstvom, racionalizmom, vedou) je zavŕšením všetkého bytia, ak vznikol zhodou náhod a nemôže učiniť krok k zjednoteniu sa so skutočným horizontom bytia – s Bohom – vezieme sa vo vlaku Ničota po koľajniciach do zeme Nikam.
Naše koľajnice ale smer majú. Od big bangu po túto chvíľu. Iste, civilizácie a dejinné momenty sa budujú krvou, peniazmi a podvodmi, v nedozierných hlbinách ale leží ukrytá etika. Nie je to na prvý pohľad zrejmé. Je v nás: naše svedomie a plamienok našej duše nás ženú vpred. Etika dokonca svetu dominuje. Mircea Eliade, muž, ktorý žil racionálne aj nábožensky, tvrdí: „Lebo iba za predpokladu, že Boh existuje, môže človek dosiahnuť nielen slobodu, ale aj istotu, že dejinné tragédie majú naddejinný význam, aj keď tento význam nie je vždy zrejmý v tých podmienkach, v ktorých sa človek práve nachádza. Akákoľvek iná situácia moderného človeka vedie nakoniec k zúfalstvu.“
Ľudstvo prijíma „entitu dobra“ ako záväznú, aj keď má problémy s dodržiavaním pravidiel, ktoré z nej plynú. Porovnajme národy, ktoré sa hlásia programovo k vraždeniu a genocídam, s tými, ktoré uznávajú nejaký etický kódex. Prevaha štátov (nejedná sa len o demokratické) uznávajúcich „normu dobra“ je vo veľkej prevahe. Aj tie krajiny, ktoré pod plášťom svojej ideológie javy nespravodlivosti skrývajú, tvrdia, že im ide o dobro. Aj ony sa (teoreticky) odmietajú otvorene hlásiť k zlu. Extrémne prípady: nacistické Nemecko, stalinistické Rusko…, tvrdili vo svojej propagande, že im ide o dobro človeka, že konajú v prospech lepšieho sveta. Čo ich k tomu vedie? Prečo otvorene nepovedia, vraždenie a teror sú náš cieľ? Boja sa, že preukázanie otvoreného paktu so zlom ich v očiach zbytku sveta skompromituje? Všetci chápeme, že dobro – akýmsi nevysvetliteľným javom – uznávame ako vrcholne pozitívnu hodnotu a zlo považujeme za odsúdeniahodnú antihodnotu. Odkiaľ sa to ale v nás berie?
Isté filozofické smery relativizujú pojmy „pravda“, „sloboda“, „láska“ atď. Spochybňujú ich imanentne. Prehliadajú skutočnosť, že dobro nie je len výplodom žido-kresťanskej morálky a že nahradiť obsah „lásky“ alebo „súcitu“ niečím iným, prosto nie je možné. Ani jeden stúpenec týchto škôl by nebol za to, aby jeho rodina bola šikanovaná, aby on sám bol mlátený a vypočúvaný. Aby stál na mraze, alebo aby skončil v Osvienčime a aby mu nakoniec bolo povedané, že všetko, čo sa udialo, nebolo zlo, ale čosi – povedzme – mimo skresľujúce termíny dobra a zla.
Ak Boh neexistuje, všetko je dovolené. Doplňme Fjodora Dostojevského: Ak nie je všetko dovolené (a ľudstvo vcelku ako i jednotlivci samotní na tom očividne trvajú), znamená to, že Boh je?
Nemyslím si, že touto metódou Boha potvrdíme a pred sekularistom obhájime, ostatne, o to ani nejde. Dôkazov o Božej existencii bolo formulovaných viacero. Všetky majú spoločnú črtu racionálnych úvah. Pre Františka z Assisi, Jána z Kríža alebo pre Matku Terezu, ktorí láskou spoznávali Božie tajomstvá v hlbine osobného kontaktu, sú myšlienkové hnutia vedené týmto smerom zbytočné. Všeplatný dôkaz Boha neexistuje – existuje iba subjektívny dôkaz každého, kto sa rozhodol dobrodružstvo Božích mystérií nasledovať. Chcel som sa však dostať k tomuto: Immanuel Kant by podobnú krátku úvahu vyjadril ešte stručnejšie a pregnantnejšie: Dve veci ma neustále udivujú – hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne. Ale Kant bol génius.