Spiritualita umenia

V dnešnej devalvácii hodnôt už málokomu napadne, že umenie môže (a má) ruka v ruke s estetickou funkciou plniť v zásade primárne funkciu duchovnú. Umenie je starým osvedčeným prostriedkom rozhojňujúcim duchovno, je mostom transcendentna. Po starých liekoch sa dnes málo siaha, hľadajú sa nové, väčšinou slepé cesty.

Umenie a teológia

Vznik a následný vývoj kresťanstva podnietil aj nové formy umenia, ktoré predtým neexistovali alebo len čakali na vhodný impulz, ktorý by ich oživil. Schizma ikonoklastov (radikálnych odporcov ikon) vo ôsmom storočí kresťanského letopočtu bola aj bojom za zlegitimizovanie alebo definitívne odmietnutie umenia ako predĺženej ruky neba. Vtedy ešte nerozdelené kresťanstvo prijalo ortodoxnú koncepciu, ktorá ikony (ako hmotné manifestácie transcendentných veličín) obhajovala. Obraz zachytávajúci Krista, anjelov, Bohorodičku atď., bol teda povolený. I keď odporcovia namietali, že príkaz: „Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore  na nebi, dolu na zemi… Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať!“ (Ex 20,2n) hovorí jasne, zástancovia ikon argumentovali najmä myšlienkou Jána z Damasku (676-749): „Tým, že sa Kristus vtelil, vzal na seba hmotu a konkrétny tvar, máme právo zobrazovať jeho, aj nebeské deje.“ Ján Damaský vložil do boja proti ikonoborcom celú svoju osobnosť, apeluje aj argumentmi v prospech umenia. Umenie stavia ako prostredníka medzi sebou a Bohom: „Krása a farba obrazov podnecujú moju modlitbu. Kvety na obraze pôsobia na môj pohľad a podobne ako lúka obšťastňujú môj zrak a pozvoľna vnášajú do duše Božiu slávu.“ Tým dalo kresťanstvo definitívnu bodku v stáročia trvajúcom spore o možnosti či nemožnosti zobrazovať neviditeľno.
Schizma z r. 1054 rozdelila nielen východné a západné kresťanstvo, ale určila aj vývojovú líniu umeleckého priestoru. Kým na západe striedala renesancia gotiku, barok sa miesil s rokokom, sakrálno prijímalo prvky sekulárneho, východ väčšinou zotrvával  v polohe konzervatívneho pozorovateľa a náboženské umenie neopustilo tradičný byzantský rítus. Oboje však vytváralo a vytvára predpoklady pre duchovný rast. Umenie latinské či byzantské, Leonardo da Vinci rovnako ako Andrej Rubľov nechávajú na pozorovateľa pôsobiť tajomstvo vesmíru a zvestujú mu svojim umením, že existujú entity, ktoré nás presahujú.

Avantgarda kontra umenie

Musí umenie prinášať estetický pôžitok? Je umelecké len to, čo je pekné? Je umenie povinné byť v koherencii s etikou? O týchto otázkach sa diskutuje a bude sa diskutovať až do zániku civilizácie. Dať na ne definitívnu odpoveď je zložité. Ľahko sa presvedčíme o tom, že škaredé veci nás môžu po zážitkovej stránke obohatiť a pekné veci v nás môžu vyvolať znechutenie, pretože sa jedná o sentimentalitu alebo gýč. Čo je všeobecne pekné a všeobecne škaredé sa dá ťažko určiť a primárnu rolu tu hrá vnútorné naladenie každého z nás: subjektivizmus. Subjektivizmus však nemá byť jedinou platnou normou pri takomto posudzovaní, pretože existujú aj nespochybniteľné vonkajšie činitele: teda objektívne. Spomeňme púšťanie hudby batoľatám, zvieratám, rastlinám (vážnu hudbu prijímajú, na techno reagujú podráždene); skúmajme dopady umenia na psychicky narušených jedincov – ako citliví senzory nám signalizujú aké umenie je pre nich vyhovujúce; skúmajme sociálne a etické rezonancie umenia a vyhodnocujme, čo ľudstvu prospieva.
Umenie nemusí byť primárne etické, nemusí byť ani estetické. Ak sa však týchto konštánt zbavuje, automaticky sa degraduje do nižších foriem umenia, ktoré majú limitovanú existenciu. Hovoríme vtedy, že je umenie nájsť umenie v umení. Sú známe nič nehovoriace expresívne básne umelca, ktorým rozumie (s ťažkosťami) len on sám, obrazy s pár fľakmi, alebo divadlá, kde sa ozývajú polodivoké výkriky doprevádzané zmätenou artikuláciou – ide však o nižšie druhy umenia (aj keď by sa jednalo o momentálny mainstream). Umením je aj podnos, na ktorý sa vymočí Andy Warhol a dá ho von zamrznúť, ale najmä preto, že Warhol bol v tomto smere priekopníkom. Ďalší epigóni už potlesk publika nezožnú. Naopak, stanú sa nudnými. Avantgarda je v umení potrebná – bez evolúcie niet života. Rozdeľme ju však na morálnu a vyprázdnenú. Vyprázdnená avantgarda stojí vyššie ako komercia, ale nikdy nedosiahne úrovne umenia krytého etikou (aj keď tým pobúrim mnohých zástancov „umenia bez zábran“). Prečo tomu tak je? Odpoveď sa odkrýva sama: etika (priateľstvo, láska, milosrdenstvo, súcit, pravda, pokora…) zvečňujú každú ideu; ak sa jedná o umeleckú invenciu alebo múzu, zabezpečia si tak v dotyku s transcendentnom nesmrteľnosť. Preto diela Ezopa, J. W. Goetheho, H. Ch. Andersena, Chalíla Džibrána, Rabíndranátha Thákura, A. Saint-Exupéryho alebo El Greca, Michelangela, Albína Brunovského či Ladislava Záborského sú nadčasové a v každej dobe budú považované za skutočné umenie.
Komerčný typ umenia (či skôr zábavy) vynechajme. Vyjadrovať sa k nemu je zbytočné, nakoľko v ňom hrajú hybnú silu peniaze a nie umelecké intencie.

Zmysel krásy

Krása nie je samoúčelná kvalita bytia. Krása v prírode, v kozme, krása zvuku, krása svetla, antropologické aspekty krásy, sú odrazom harmónie „za“. „Za“ fyzičnom, „za“ tým, čo momentálne vnímame. Krása človeka pozdvihuje, transcenduje. Pre Vladimíra Solovjova krása a dobro tvoria jednotu. Solovjov nebol jediný, kto prežíval syntézu oboch entít. Platón nahliadal vo svete ideí takisto krásu v dobre a dobro v kráse. Cesta k metafyzickým horizontom vedie cez objavovanie krásy. Kto vníma krásu okolo seba, obnažuje pery života: kde je dobro, tam je aj krása. Ktoré oko nezaslzí pri pohľade na nedotknutú prírodu? Ktorá duša nie je omámená životom, ktorý vidí všade naokolo? Ale nielen krásou je očarená, dotýka sa jej aj dobro, ktoré príroda vydychuje, lebo za všetkým je cítiť tvorivý akt vesmíru. Krásne veci šíria okolo seba tajomný kľúč k ríši dobra. Ľudia ho hľadajú v poézii svojich diel. Opracúvajú kožu, kým nie je poddajná. Spriadajú ľan a tkajú z neho plátno. Z dreva vyrezávajú predmety, ktoré v nich samých vyvolávajú dávne spomienky. Krása je poslom večnosti, každý človek s rozvinutým estetickým cítením jej hlasu rozumie. Cez krásu dochádzame k priamemu kontaktu s Transcendentnom. Slovinský jezuita a maliar Marko Rupnik vo svojej teologickej eseji „Až sa stanú umenie a život duchovnými“ hľadá odpoveď na otázku: Prečo umenie už neposkytuje človeku duchovný pokrm ako kedysi? A odpoveď nachádza v hore spomínanom probléme: Pretože umenie a krása sa navzájom odcudzili v kontraindikácii; stali sa z nich dva protikladné svety.

Umenie v ilegalite

Je smutné, ak umenie s morálnymi hodnotami je hegemóniou trhu podraďované pod umenie bez morálnych hodnôt. Ak sú Dostojevskij či Thákur valcovaní bezmyšlienkovitými prozaikmi, neohovoriac o  tzv. literárnych počinoch modeliek. Tieto nižšie formy umenia, či až braku, sú poplatné dobe: buď trendom zabstrahovanej nič neponúkajúcej avantgardy alebo bezcennej komercie. Ak sa takýto stav anomálie vyskytne, ako sa dnes vyskytuje, je to len chvíľkové. Čas ich pohltí ako pohltil plody miliónov podobných zrniek limitovaného umenia. Umenie existenciálne, hlboké, obohacujúce, kryté hodnotami ľudskosti a nadčasové, sa objaví až po vekoch. Málokedy sa samotný autor dožije docenenia – to mu prinesú až dejiny.
V dnešnej dobe „umenia v ilegalite“ sa objavujú aj vzácne hlasy. František Skála (český maliar, sochár, rezbár, grafik, designér) hovorí: „Napríklad v súčasnej architektúre je absencia ľudského prejavu najmarkantnejšia. Ručná práca je minimalizovaná. Nikto by ju nezaplatil, súvisí to so životným tempom. Žiadny architekt si nedovolí postaviť nejakú bytovku, kde by sa pamätalo na nejakú krásu, ako sa to robilo v devätnástom storočí, kde boli fasády takmer každého domu prirodzene vyzdobené rôznymi prvkami, vo vnútri krásne kachličky, farebné okná. Naši architekti sa stále zaklínajú konštruktivizmom a funkcionalizmom, ale v podstate je to z núdze cnosť. Za vrchol architektúry považujem domy, ktoré sú stavané ručne, vznikali samovoľne, s citom a sú utvárané životom. … Keď si uvedomím, koľko peňazí sa kedysi venovalo v architektúre kráse, životu…, ono sa to potom vracia pretože ak sa žije v peknom prostredí, pozitívne to formuje osobnosť, upevňuje vzťah ľudí k estetike.“
Absencia krásy plodí absenciu morálnych hodnôt. Ak umenie mizne z našich životov, začíname sa sami podobať na šedivé paneláky, ktoré nás obklopujú. Je to recipročný proces. Prázdno a formalizmus v umení sa stávajú odrazom našich osobností a naše polomŕtve duše strácajú záujem o hodnotné umenie. Ak umenie vytesníme z každodenného života, tento deficit sa nestratí, ale objaví sa tam, kde to najmenej čakáme. Zasiahne to našu psychiku a my následne hľadáme cestičky, ako sa k umeniu dopracovať, aby nám pomohlo z temného údolia vyjsť. Že umenie lieči doslova a do písmena, svedčí aj nebývalý rozmach a záujem o arteterapiu – liečbu psychických poškodení umením: aktívnou aj pasívnou formou. Kvalitné umenie pôsobí. Potrebuje ho jednotlivec rovnako ako svet. Keď nemáme ideály, ku ktorým by sme upierali svoj zrak, duchovne stagnujeme. Umenie je život sám – je všade – vo vesmíre, v prírode, v náboženstve, v prvom rade v ľuďoch… Určité sociálne štruktúry sa mu bránia a dištancujú sa od neho. Napríklad v politike nájdeme umenia pramálo a klasický politik umelcov príliš neobľubuje. Nielen preto, že ho častokrát kritizujú a karikujú (Orwell), ale aj preto, že umenie humanizuje, zmäkčuje, relativizuje rigorózne postoje a jednostranne podávané pravdy. Umelecky cítiaci človek radšej mieša farby, ako strieľa do ľudí. Radšej opracúva kameň, ako ním hádže do údajných nepriateľov. A pri narodení nového dieťaťa nekričí, že bude ochudobnený o vzduch, ktorý ďalší človek vydýcha, že bude obraný o prácu ďalšími prisťahovalcami, ale skladá oslavné verše. Umenie nezaváňa rasizmom, nacionalizmom, populizmom, propagandizmom, fundametalizmom, vulgarizmom… Preto návrat spirituality do umenia nie každému vyhovuje.