Hlava na mise a dejiny bez vinníkov

Prišiel na námestie muž a povedal: „Ľudia sú takí čudní, stále klamú.“ Prišiel k nemu druhý a keď ho počul, dal mu za pravdu slovami: „A kradnú.“ „Iste!“ zvolal tretí. Pridal sa k nim štvrtý: „Nepomáhajú si navzájom, zabúdajú na svojich priateľov.“ „A zabíjajú sa!“ povedal piaty. „A nenávidia!“ dodal šiesty, siedmy, ôsmy, deviaty.., námestie, celá zem.

Veci okolo nás nie sú v takom stave, ako by sme si priali. Vadia nám prejavy arogancie, násilia, okázalosti, moci a vulgarity. Poukazujeme na ne, aké sú škodlivé. Tvrdíme, že ktosi ich koná. Prejavy cynizmu sú tu, sú reálne a vzhľadom na neustále moralizovanie väčšiny populácie, by fakticky nemali jestvovať. Existuje však akýsi „anonymný vinník“, ktorý za všetko môže. Kde ho nájsť? Kto to je? Ja určite nie.

Trofej krásnej Salome

Známy biblický príbeh hovorí o tom, ako kráľ Herodes počas slávnosti omámený krásou, tancom a vôňou sálajúcou z ebenovaj pokožky mladej ženy stratil všetky zmysly a sľúbil jej čokoľvek, čo si bude želať. Mladá žena sa volala Salome a bola dcérou Herodiady, ktorá mala cudzoložný pomer práve s Herodesom (vlastným švagrom). Ich vzťah kritizoval muž z púšte menom Ján Krstiteľ a Herodiada ho za to nenávidela. Sám Herodes údajne choval ku prorokovi sympatie a Biblia hovorí, že v jeho prítomnosti rád zotrvával. Pod vplyvom svojej milenky Herodiady ho však dal preventívne zatknúť. Akonáhle Herodiada počula, čo starnúci tetrarcha hovorí rozochveným hlasom jej dcére, nezaváhala. Bola to situácia, na ktorú dlho čakala. Pojala Salome k sebe a prikázala jej, aby si želala priniesť na mise hlavu Jána Krstiteľa. Salome svoje prianie oznámila a Herodes, hoci nerád, dal proroka sťať a hlavu priniesť.

Kto nesie vinu za Jánovu smrť? Matka len poradila dcére, čo si má želať. Salome len tlmočila, čo počula. Herodes len vykonal to, k čomu sa zaviazal –  z vlastnej iniciatívy by proroka zavraždiť nedal. Niekto to teda vymyslel a bol tzv. ideológom v pozadí. A sme späť u Herodiady! – ktorá však nemala v moci dať Jána popraviť, bolo to len jej želanie. Je vôbec niekto vinný?

Podobné otázky sa dajú rozvinúť v prípade Ježišovej smrti. Aj tu máme do činenia so začarovaným kruhom aktérov: Pilát – ktorý si umýva ruky a iba vydáva spravodlivého svojmu osudu. Veľkňazi a jeruzalemský dav – ktorí si smrť len prajú. A Rimania – ktorí len priklincujú odsúdenca. (Ak čitateľa zaujíma pátranie po vinníkoch Ježišovej smrti, doporučujem knihu: Kto bol vinný Ježišovou smrťou? od popredného židovského teológa Pinchasa Lapideho.)

Rozmrvená zodpovednosť v totalitách

Prípady Jána Krstiteľa a Ježiša Krista nie sú žiadne ojedinelé precedensy. Problém rozmrvenej zodpovednosti sa v dejinách často opakuje. Norimberský proces, ktorý mal bez problémov usvedčiť vojnových zločincov, na nej viazol. Vo výpovediach vypočúvaných prisluhovačov Tretej ríše často zaznievalo, že dotyční len plnili nariadenie či úlohu a sami nič zlé nekonali. Jeden len spisoval zoznamy, druhý ľudí zatkol a priviedol na určené miesto, tretí ich len naložil do vagóna, ďalší iba oddelil ženy od mužov a matky od detí, ďalší len inštaloval plynovody, ďalší len otočil kohútikom, ďalší len zasypával hromady vyziabnutých, použitých tiel… Ktosi, pravda, vydával rozkazy. Ale činil tak len preto, že to dostal príkazom od kohosi nad ním atď. Keď prídeme k poslednému možnému zodpovednému, ktorý bol otcom zvrátených ideí, máme konečne údajného vinníka. Ten sa však v tomto prípade zastrelil. Reťaz sa nám stráca v hmle… Ale je to skutočne tak? Leží reálna zodpovednosť na pleciach jedinej osoby? Čo by zmohol ktorýkoľvek ideológ alebo diktátor bez spolučiniteľov? Bez spoľahlivých článkov v reťazi, ktoré fungujú stopercentne a udržujú mašinériu hrôzy v chode?

Komunizmus je ideologickou obdobou národného socializmu. So svojimi kolektívmi, uniformami, pozdravmi, organizáciami, revolučnými bunkami a spoločným nasadením budovať vlasť, ako by mu z oka vypadol. Pamätáme si to, je to len pár rokov dozadu – každý okresný úrad mal svoje poschodia, pravé a ľavé ruky a nejasné kompetencie. Každý sa odvolával na ďalšie osoby: zodpovednosť bola v roly Čierneho Petra. Riaditelia mali svojich námestníkov, tí množstvo sekretárok a nad všetkým bdela Ústava s článkom 4, ktorý hovoril o vedúcej úlohe Komunistickej strany. Čo bola však Komunistická strana? Takmer každý občan Československej socialistickej republiky. Ak za niečo mohla strana, mohli za to všetci, teda nikto.

Zavŕšením tejto diktatúry bol 17. november 1989. Študenti boli do krvi zmlátení, nechýbali zlomeniny a trvalé následky (smrť študenta Martina Šmída, o ktorej bezprostredne informoval Hlas Ameriky, sa nepotvrdila), začalo teda vyšetrovanie. Televízia denne opakovala trápne scény – vypočúvanie Jakeša, Lorenca, Štěpána…, hlavných protagonistov režimu. Vypočúvaní unisono tvrdili, že nikto z nich netuší, kto mohol dať k zásahu príkaz. Zaujímavé. Králi nevedeli, že ich pešiaci si idú s obuškami v rukách zgustnúť na študentoch. Viac svetla do tejto kauzy vnáša kniha s príznačným názvom Polojasno od (vtedajšieho študenta) Václava Bartušku, ktorý útok na Národní Třídě zažil na vlastnej koži. Bartuška sa následne ocitol v komisii, ktorá mala vyšetriť, kto bol za zásah zodpovedný a vinníkov postaviť pred súd. Tento príbeh (bol sfilmovaný Filipom Renčom) excelentne vykresľuje tragiku doby, pomalé umieranie totalitného kolosu a najmä pre celý tento systém charakteristickú rozmrvenú zodpovednosť. Dodnes nebol za brutálny útok proti bezbranných študentom so sviečkami v rukách odsúdený nikto.

Čas bláznov

Popravy a perzekúcie v totalitných režimoch sú hrozné, ale mravná devastácia človeka má trvalejšie následky. Nikto nie je vinný, pretože nikto nie je za nič zodpovedný. Hybným faktorom mravnej devastácie je aj „davová spriaznenosť“ alebo „stádovitá spolupatričnosť“, ktorá sa v totalitách hojne vyskytuje. Tí, čo páchajú zlo, majú obvykle silnú podporu v celej spoločnosti, v ľuďoch, ktorí žijú okolo nich. Nikto sa na nič nepýta, bez uvažovania a protestov plní príkazy a spoločnosť to akceptuje, pretože to stojí čierne na bielom v jej stanovách. Ak čas bláznov pominie a spoločnosť sa s hrôzou obzrie späť, zaskočene odpovedá, že si celý čas neuvedomovala, načo koncentračné tábory slúžia, prečo vlastne Židov označuje Dávidovou hviezdou, načo sa delí na árijcov a neárijcov, alebo načo na hraniciach stavia múry a ostnaté drôty, načo má ľudová milícia napáskované ostré, prečo vyháňa rehoľníkov z kláštorov, ponižuje ich a zatvára, prečo kradne ľuďom pozemky, polia, firmy atď. Je to príbeh starý ako ľudstvo samo. Prorok Ján Krstiteľ bol iba jednou z obetí toho, čo ľudstvo dodnes prežíva a ešte dlho prežívať bude. Pečiatkovanie, odosielanie, prijímanie, selektovanie, natieranie ponižujúcich hviezd, stavanie mantinelov, bariér, predsudkov, konanie „poctivej práce“ bez spoluúčasti nášho rozumu a svedomia, sa deje dnes a denne.

Zodpovednosť ako mravná paradigma

Je omylom si myslieť, že ľudia, ktorí sa stávajú súčasťou rozmrvenej zodpovednosti, sú bez viny. Každý nesie na zločinoch svoj podiel, ktorým k celku prispel a či už pred pozemským alebo (my idealisti veríme) nebeským súdom si zaň zodpovie. Predstavme si loď, ktorá vydrží záťaž jednu tonu, ani gram naviac, inak ide ku dnu. Niekto na ňu vloží tristo kíl, niekto štyridsať, ale aj ten posledný, ktorý vloží svojich desať dekagramov participuje na jej potopení. Bez neho by stále bola, síce s ťažkosťami, ale nad vodou.

Zodpovednosť je základnou mravnou paradigmou. Bez konkrétnej ľudskej zodpovednosti sa o žiadnej morálke hovoriť nedá. Kto si myslí, že bol predsa iba „podlo“ zneužitý, mal by sa v myšlienkach vrátiť späť do doby, v ktorej chybil a vykonať hlbinnú sebareflexiu. „Zneužitie“ nie je žiadne ospravedlnenie, pretože v každom okamihu „zneužívania“ nami lomcuje svedomie, naša duša reve a vo vypätí umiera v horkých slzách padajúcich na čistý oltár. Človek skrátka cíti, keď sa jeho vnútro poškvrňuje, keď koná podlo. Len (v tom čase i neskôr) sám seba chlácholí, aby zodpovednosť padla na hlavu kohosi iného.

Spôsob, ktorý do istej miery zaručuje ochranu proti bezcharakternosti, je vcelku jednoduchý: vedieť si udržať v každej dobe zdravý rozum! Teda vedomie tých najobyčajnejších morálnych hodnôt. Vedomie je energia, ktorú žiadna moc nezotročí. Niet sily, ktorá by pokorila vedomého človeka, niet kúzla, ktoré by ho očarilo, niet zlata, ktoré by ho zaslepilo. Udržiavať vedomé bdenie, je ako hľadieť nepretržite do svetla poznania. Kto nechce prísť o duševné zdravie, mal by s tým započať. Konfrontovať a zdravým rozumom skúmať to, čo sa mu podsúva. Byť obozretný, ak mu chce ktosi príliš horlivo formovať názory. Radšej si o veci v tichu porozjímať. Započúvať sa do spevu vtáka na strome. Vytvoriť si odstup, nadhľad, nebyť vtiahnutý do hukotu a emotívneho diania. Dať priestor pochybnosti. Pochybnosť je múdrosť. Iba hlupák verí hneď všetkému, čo vidí alebo počuje. Múdry človek pochybuje. Najskôr preskúma, kam sa chystá vstúpiť, aby sa nenechal vlákať do osídiel ilúzie. Pochybnosť prichádza na svet poznávaním a bez poznávania sa k pravde nedostane nik.