Beat generation

Na ceste
Jack otvoril oči a kýchol. Zapálil si žváro a zatriasol nohami v spacáku. Otočil sa k telu, ktoré ležalo vedľa neho a povedal: „Teraz to musí vyjsť. A bude to nálož.“
Čosi ako nálož to skutočne bola. Keď sa Jack Kerouac rozhodol napísať román Na ceste, ešte netušil, čo tým spôsobí. Vyvrcholenie, extázu mozgov, ktoré toho potrebovali vypovedať o svete nonkonformistov mnoho. Jack bol nakopnutý ako po riadnej dávke „speedu“. Dielo vychrlil za tri týždne v máji 1951 na tridsaťmetrovom zvitku baliaceho papiera. Znervózňovalo ho neustále zastrkávanie listov za valec písacieho stroja. Nezdržoval sa ani členením textu, nieto ešte interpunkčnými znamienkami. Román sa tak nestal len nosným základom beatovej generácie, ale aj tzv. automatic writing, spontánneho písania, kde autor bezprostredne zachytáva prúdy pocitov, nálad a dojmov v plynulom toku slov. Niekedy až nesúrodých obrazov a asociácií. Kerouac hľadal vydavateľa pre svoje dielo hodnú chvíľu. Román Na ceste vyšiel roku 1957 a redaktori mali plné ruky práce, aby ho spojazdnili chápaniu normálneho čitateľa zavedením interpunkcií. Revolúcia bola na svete. Kerouac sa stal z noci do rána hrdinom amerických vandrákov. Cesty nového kontinentu sa začali plniť podivínmi s perom a papierom v ruke, prahnúcimi na spôsob Kerouaca, po voľnosti, zen budhizme, žití pre daný okamih, džeze a experimentovaní s drogami. Samotný román poskytoval dostatočné množstvo látky pre inšpiráciu. Je rozprávaním Sala Paradiseho (osoba, v ktorej je štylizovaný Kerouac) o ceste z Východu USA na Západ, do Kalifornie a Mexika. Sala sprevádzajú ďalšie dve postavy Dean Moriarty (N. Cassady) a starec Bull Lee (J.W.Burroughs), teda dve kultové postavy beat generation. Hektický text plný expresívnych zážitkov opisujúci cestovanie autostopom či autobusom, drogové ošiale a filozofické orgie nemohol nechať mladú generáciu chladnú. Kerouac v nasledujúcich rokoch vyprodukoval viacero diel, ktoré stoja za zmienku, ale už nedosiahli šialenú odozvu svojho kultového prvorodenca. Spomeňme Dharmových tulákov, Podzemníkov, Osamelého pútnika, Satori…

Zúfalý básnik
Allen si upil z piva a utrel si ústa: „A čo tak písať poéziu? Extatickú, nepokojnú, filozofickú, chaotickú, plnú vášní a pocitov; skutočnú?“
Neal mu prikývol: „Jasné, Allen, choď do toho. Dávaj to na papier. Ja na to čas nemám, ale tebe pero nesmrdí.“
Allen Ginsberg, ďalší z radu beatnikov, rozšíril svojimi básňami beat literatúru o nový rozmer. Uviedol sa na trh poémou Kvílenie. Venoval ju svojim trom životným aj umeleckým súputníkom Cassadymu, Burroughsovi a Kerouacovi. Kvílenie je litánia v troch častiach. Ginsberg svoju fantáziu roztvoril doširoka: cez imagináciu kričí do priestoru rytmizované verše, ktoré čitateľovi otvárajú bránu do autorovho mozgu. Delirické výpovede sa miesia so zúfalstvom a nárekom nad stratou náboženských istôt, čo vyúsťuje do pokojnej monotónnosti stotožnenia sa s údelom človeka v psychiatrickej liečebni. Ginsberg tým akcentoval jedno z vysvetlení slova beat, v zmysle zbitý. Sú to pocity ľudí, bytostí uväznených vo svete, ktorý je im svojou agresivitou, rasovou neznášanlivosťou a sociálnou nerovnosťou cudzí. Ďalšia interpretácia traduje, že slovo beat vzniklo z výrazu beatitude, teda blaženosť. Slangový výraz beat údajne zaviedol Kerouac, ktorý svoju povojnovú generáciu nadchýnajúcu sa slobodou a cestami považoval za blaženú.
Ginsberg bol plodný autor. Nasledovali zbierky Prázdne zrkadlá: Ranné básne, Sendviče reality, alebo energická zlátanina Pád Ameriky: Básne týchto štátov. Diela sa čítali v džezovom rytme be bopu. Ako mladý začal študovať na Kolumbijskej univerzite, ale svoj život neskôr zameral iným smerom. Cestoval po štátoch, navštívil Európu, Áziu a Južnú Ameriku. Tá sa stala jeho dlhodobou zastávkou, pretože ako každý beatnik, Allen rád experimentoval s drogami a Latinská Amerika mu poskytovala netušené možnosti. Prešiel Panamu, Mexiko a v Peruánskej džungli natrafil na domorodú drogu yage. Strávil veľa času študovaním jej účinkov a o svojich skúsenostiach sa v korešpondencii delil s W. Burroughsom. Ginsberg hltal východné náuky, najmä zen, čo nebolo výnimkou ani u jeho súkmeňovcov; ale v jeho tvorbe táto črta vystupuje o čosi výraznejšie.

Svetlá veľkomesta
„Ja, Lawrence Ferlinghetti, vytepaný z tmy v mojej matke tak dávno, narodený vzadu v malej spálni – v susednej izbe počul brat môj prvý výkrik.“
„Brácho, mám nápad. Brácho, tu chýba čosi poriadne. Literatúra, ktorá bude silná ako droga.“
„Lawrence, ty starý vlk, tak s tým niečo sprav.“
Keď si Ferlinghetti zmyslel, že vo svojom pred pár rokmi otvorenom kníhkupectve Svetlá veľkomesta (názov inšpirovaný Chaplinovým filmom) na Columbus Avenue číslo 261 začne vydávať avantgardnú literatúru a splní tak svoj sen, nemohol vedieť, že sa snaží zasiahnuť do vývoja svetovej kultúry rozhodujúcim spôsobom. 13. októbra 1955 sa v bývalom skladisku starej časti Friska udial poetický večer. V publiku sedel Kerouac a Ferlinghetti, a medzi vystupujúcimi sa objavil aj Ginsberg so svojou výpoveďou Kvílenie. Ferlinghetti počúval ako v tranze, nemohol pochopiť, čo sa okolo neho deje. Ľudia v publiku šaleli a lúskaním prstov dávali najavo svoje stotožnenie sa so slovami o opustenosti duše vo svete komfortu a moci. Ferlinghetti neváhal a ešte v ten deň poslal Ginsbergovi telegram: „Zdravím ťa na prahu ohromnej kariéry. Kedy mi dodáš rukopis?“ Roztočil sa kolotoč zatknutí a obvinení, pretože Kvílenie bolo označené za obscénne a demoralizujúce. Chorobný povyk však vzrastajúci záujem o beatnickú literatúru nezadržal, skôr ho svojou reklamou podporil. Noviny a časopisy sa začali predbiehať v uverejňovaní článkov o vznikajúcej nekomformnej subkultúre zvanej beat generation. Ferlinghettiho vydavateľstvo získalo ohlas nielen v samotnom Frisku, kolíske revolúcie, ale i po celých Štátoch. Americká mládež z dobre zabezpečených rodín sa tak načas odvracia od prosperujúcej spoločnosti a lákavých kariér a hľadá odpovede na svoje otázky inde.
Ferlinghetti pomohol preniknúť beatovej kultúre na pulty obchodov a zároveň sa sám podieľal na jej dotváraní. Je autorom viacerých zbierok, z ktorých vynikajú: Obrazy zašlého sveta, Lunapark mysle, Štartujúc zo San Francisca.

Pochod tulákov
„Hej, Wiliam, ty sráč, stále toľko paríš?“
„Naučil som sa drogovú rovnicu. Na rozdiel od alkoholu alebo trávy nie je droga prostriedkom k rozšíreniu radosti zo života. Droga nie je rozptýlenie. Je spôsobom života.“
Wiliam Burroughs sa stal beatnikom pravdepodobne už pri svojom narodení. Bol excentrický a drogám prepadol na plnej čiare. Obdobne ako Kerouaca ho preslávila jeho prvotina Feťák. Z neskoršej tvorby Nahý obed, Diví chlapci, Miesto mŕtvych ciest. Pre Burroughsa nebol problém lámať tabuizované témy a vŕtať sa v nich so štipľavou aroganciou. O Burroughsovi by bolo možné napísať mnoho, ako i o ostatných nadšencoch pre alternatívu päťdesiatych rokov. Vlna tulákov s perom priniesla celé množstvo skvelých autorov: Cassady, Corsa, Snydera, di Primy, ktorí dotvárajú mozaiku zaujímavého štýlu inšpirovaného džezom, sexom a rebelantstvom.
Beatnická kultúra v podstate nikdy neskončila. Sama má svoje korene v starovekom Ríme a pretransformovala sa do hippies a iných alternatívnych smerov. Ovplyvnila literatúru, ako aj film a divadlo. Ani jej kritik Ch. Bukowski nemôže poprieť myšlienkovú spriaznenosť so svojimi predchodcami. V našich krajinách sa tvorba beatnikov kontinuálne realizovala v básňach českého barda Václava Hrabě, ktorý v súlade s myšlienkou žitia pre dnešok zomrel veľmi mladý; či v kultovom románe Jana Pelca …A bude hůř. A vôbec, polemizovať o jej neaktuálnosti, je v podstate zbytočné. Veď každý z nás občas v sebe cíti túžbu vydať sa na cestu…
„Svet je báječné miesto k narodeniu, ak vám nevadí, že šťastie vždycky nie je tak veľký pôžitok, ak vám nevadí, že si tu a tam šeredne spálite prsty, akurát, keď je všetko tak príma; to viete, ani na nebesiach nespievajú po celý čas,“ tak kedysi napísal L. Ferlinghetti

1950 – Amerika sa zbiera z povojnovej agónie
1951-56 –  v mestských aglomeráciách sa poflakujú znudení ľudia, niektorí z nich nachádzajú zmysel svojho života v túlaní sa a hľadaní náhodnej práce; na pultoch sa objavujú knihy s „divnou“ pachuťou: Burroughsov Feťák, Ginsbergove Kvílenie a Ferlinghettiho Obrazy dávneho sveta
1957 – vychádza manifest zbitej generácie, Kerouacov prozaický experiment Na ceste a tým sa vzrastajúcej vlne dáva značka so základnou charakteristikou; od teraz noviny píšu o Beat generation: epicentrum San Francisco
1958-60 – posolstvá generačnej nespokojnosti imponujú najmä mladým ľuďom; šíria sa ako oheň najskôr do New Yorku, do celých Spojených štátov a následne do Európy
1967 – zomiera Jack Kerouac, zvyšným stáliciam sa preukazujú pocty ako žijúcim kultom, väčšina z nich tvorí doteraz