Čo je reality

Mam známeho, ktorý žije v lese. Občas príde domov navštíviť svojich rodičov a pookriať v komfortnom prostredí činžiakového bytu. Potom sa opäť vracia do lesov. Počas krátkej návštevy vždy do seba nasaje dojmy, ktorými hýbe spoločnosť. Tak sa dozvedel, že minister Rusko padol, že možno budú predčasné voľby, ale aj to, že televízne obrazovky okupujú nové relácie zvané „reality“. Pri pive mi položil otázku, o čo v nich vlastne ide a ja som stál pred problémom, ako lesnému mužovi vysvetliť, v čom tkvie jadro tohoto fenoménu. Najjednoduchšia odpoveď by znela: je to pozorovanie reality. Ako on žije v lese a sledujú ho imaginárne oči tisícok stromov, tak pár mladých ľudí žije pod drobnohľadom miliónov očí pred televíznymi obrazovkami. Tak to ale nie je. On žije realitu, obrazovka nám ju iba predstiera. On nefalšovane prežíva každú zmenu počasia, každý výdych lesa, stretnutie so zverou. Ak si roztne nohu a vykrváca, nik mu nepodá pomocnú ruku – oni majú jasne určené pravidlá a v konečnom dôsledku: je to hra.
„Reality“ zábava je stará ako ľudstvo samo. Či už to boli olympijské hry, kde sa súťažiaci zápalisto snažili zdolať jeden druhého, alebo išlo o gladiátorov v arénach, ktorým súboj pred zrakmi divákov siahal na holý život. Televízia nám „reality“ show sprostredkúva takisto dlhšie, než sa dajú domyslieť počiatky „VyVolených“ či „Big Brother“. Priamy prenos hokeja, boxu alebo rokovania parlamentu, poskytujú občas viac adrenalínu, ako najlepšie show, ktoré sa snažia byť rovnako „reality“. Mám ale obavu, že všetko, čo sa deje na televíznej obrazovke, stráca, čím ďalej tým viac, rozmer „reality“ a nezaobíde sa bez gýču. Pomyslime na masy športovcov, ktorí existujú vďaka dopingom, na politikov, ktorí vedomí si televíznych kamier exhibujú, nehovoriac o súťažiacich uväznených v príbytkoch, kde plnia najnemožnejšie úlohy. „Reality“ sa skrátka rozplýva v umelosti. Človek nakoniec zistí, že najtvrdšia „reality“ na televíznej obrazovke je „živá panoráma“. Nikto nič nepredstiera, nik sa na nič nehrá. Ak do záberu vstúpi medveď, bude tam, ak pôjde okolo naštvaný valach, bude tam. Živá panoráma je autentickejšia ako oko „Veľkého brata“.
Obava o morálnu ujmu ľudí, ktorí „reality“ show sledujú, je neopodstatnená. Pravdaže, dotyku s psychickým aj fyzickým exhibicionizmom sa pri ich sledovaní nedá vyhnúť, ale rovnako sa v nich dajú nájsť hodnoty úprimnosti a priateľstva. Väčší strach mám z toho, že často vnímame svoje televízne obrazovky ako deifikované inštitúcie pravdy, o ktoré sa možno pri poznávaní sveta oprieť. Môže to v nás vyvolávať falošný dojem, že v malej skrinke vlastníme ľudskú populáciu; že môžeme nazrieť do všetkých kútov planéty; že môžeme v kľude prežívať utrpenie iných, vojnové konflikty, analyzovať ich, byť od nich oslobodený, nestranne posudzovať, kto má pravdu a ak by sme sa v podobných situáciách ocitli, poučení by sme ich vedeli zvládať. Svet je pri tom omnoho skromnejší, úsmevnejší, súcitnejší, hravejší, ale aj naturalistickejší a drastickejší, než dokáže ktorákoľvek kamera zachytiť a obrazovka sprostredkovať. Pozerať na čosi s nohami v teple sa míňa s reálnym „zažiť“. Starý askéta Buddha už pred dvetisícpäťsto rokmi upozorňoval, že javy, ktoré nás obklopujú, sú len dobre zamaskovanou ilúziou. Ak to aj neplatí všeobecne, v prípade „reality“ show, či v globále televíznych programov, to platí stopercentne.