Niektorí historici a politológovia sa zhodujú na tom, že k postkomunistickej slobode bývalého Československa viedli hlavne tri udalosti: púť na Velehrad (1985), Sviečková manifestácia (1988) a pochod pri príležitosti dňa študenstva (1989). Sviečková manifestácia oslavuje tento rok svoje dvadsiatiny, preto Česká kresťanská akadémia Hodonín pozvala Františka Mikloška, bývalého disidenta, jedného z hlavných organizátorov manifestácie, po Novembri 89’ politika a poslanca NR SR, aby porozprával o svojich dojmoch z čias „Sviečkovej“.

František Mikloško je živým dôkazom toho, že politik nemusí byť nutne zakomplexovaný človek, ktorý potrebuje dávať najavo svoju moc, preto sa hrnie na najvyššie méty. V jeho prítomnosti razom zistíte, že aj na politickom teritóriu môže existovať priestor pre slušnosť, láskavosť, humor a nesterilnú ľudskosť.
Paralelne s Mikloškovou prednáškou prebiehal zápas Česko-Portugalsko na majstrovstvách Európy vo futbale, preto Mikloško hneď na začiatku ľudí blahosklonne vyzval: „Vážim si, že ste prišli v čase, keď Češi hrajú práve 1:1 vo veľkej dráme s Protugalskom a pokiaľ niekto nevydrží s nervami a odíde sa pozerať na zápas, je to úplne v poriadku.“

Čas uvolnenia

Pri genéze, ktorá nakoniec vyústila do Sviečkovej manifestácie, načrel Mikloško do minulosti. Podľa neho bol nesmierne dôležitý rok 1968, ktorý sa síce neskončil pre naše národy šťastne, ale aj tak priniesol spoločnosti nesmierne dôležité uvoľnenie. Politickí väzni boli prepúšťaní, tolerovala sa väčšia sloboda slova. Mikloško spomenul fakt, že justícii najdlhšie trvalo, kým omilostila kresťanských kňazov, katolíckych i evanjelických. „Čo ja poznám, jezuita páter Litva, kapucín Vojtech, evanjelický kňaz Juráš, boli prepustení až 8. mája 1968. Často hovorím mojim kolegom a priateľom z liberálnych kruhov, že v šesťdesiatych rokoch, keď oni prežívali už dosť veľkú slobodu, cirkev a veriaci ľudia ešte sedeli. Niekedy v roku 1986 sme sa stretli so spisovateľom Dominikom Tatarkom na byte Jána Budaja. A pán biskup Korec, v tom čase ešte v ilegalite, povedal Tatarkovi: ,Ja som vo väzení vo Valdiciach čítal vášho Démona súhlasu.‘ Čiže spisovatelia a bývalí komunisti mali v tom čase už relatívne slobodu. Keď pán biskup Korec stále sedel vo Valdiciach v najťažšej nápravnej skupine, Tatarkovi dávno vychádzal v Kultúrnom živote Démon súhlasu na pokračovanie.“
Potom prišla normalizácia. Situácia sa zhoršila, ale veľké osobnosti, ktoré sa dostali na slobodu, už nechceli čakať. „V tom čase kardinál Korec, Vlado Jukl, Silvo Krčméry, v Čechách páter Mádr, páter Zvěřina, všetci títo, ktorí tvorili generálov podzemnej cirkvi, zavelili, že sa idú konečne budovať tie spoločenstvá, ktoré chceli budovať niekedy začiatkom päťdesiatych rokov.“
Tým sa začali roky tichej práce. Mikloško spomína, že komunistická moc spozorovala pohyb, ale procesy, ktoré sa v tom čase odohrali, skončili pre kňazov vždy „len“ s podmienkou.

Čas činov

Mikloško spomenul aj iný fakt, ktorý si členovia podzemnej cirkvi čím ďalej, tým viac uvedomovali. „Vlado Jukl zdôrazňoval, že na komunistov platí jedine heslo: Čelom k masám. Teda, že kým nás nebudú masy, komunisti sa nás nebudú báť.“
Mikloško vtedajšiu situáciu na Slovensku z tohto pohľadu hodnotí kriticky. „Trochu sme už boli nervózni. V Čechách sa už dávala do pohybu Charta 77 a na Hlase Ameriky bolo počuť, že českí aktivisti niečo robia, utvárajú rôzne organizácie, o ktorých sa písalo, a u nás nič.“
Zlom podľa Mikloška nastal v okamihu zvolenia krakovského kardinála Wojtylu na pápežský stolec. „To bol človek, ktorý sa prihováral z námestia sv. Petra Slovákom aj Čechom, a to bolo elektrizujúce a dávalo nás to do pohybu. Začali sme vydávať aj my samizdaty, nasledovali sme českú teologickú elitu a išli sme viac na verejnosť. Potom, keď roku 1981 zatvorili františkánov, slovenských aj českých, tak sa prvýkrát ozvali aj slovenskí katolíci a napísali list prezidentovi Husákovi, kde žiadali ich prepustenie. Podpísali sa vlastným menom aj adresou – čiže, to bol psychologický prelom vystúpenia z ilegality.“
Mikloško sa v rozprávaní pristavil pri pútiach, ktoré boli vždy stmelujúcim prostriedkom, za bývalého režimu, aj dnes. „Vlado Jukl prišiel s myšlienkou, že na pútiach musíme zaviesť nočné adorácie mládeže. Myslím, že to bolo roku 1983 v Šaštíne, kedy nás Štátna bezpečnosť nevytlačila.“
A potom prišiel Velehrad. Mikloškovi pri rozprávaní o týchto udalostiach neschádza z tváre figliarsky úsmev: „Robil som spojku medzi Prahou a Olomoucom, tam som navštívil pána biskupa Vránu a odovzdal som mu odkaz, že Slováci chceme prísť. Pamätám si ako minister kultúry Válek po púti  v Pravde napísal: ,Zaspali sme na vavrínoch a na Velehrade sme dostali úder pod pás.‘ Tam prvýkrát veriaca masa ľudí odmietla z kostola odísť, ale odtiaľ nás vytlačili a pri cintoríne pred bazilikou sa celú noc spievalo a modlilo nahlas. Potom prišlo vyvrcholenie, svätá omša, na ktorej bol prítomný štátny sekretár Casaroli a kardinál Tomášek v dojatí povedal, že toto nie je ani skutočnosť, ale jeden sen. Ľudia nedovolili českému ministrovi kultúry Klusákovi prehovoriť a prerušovali ho skandovaním ,svätý, svätý‘, pretože nepovedal svätý Cyril a svätý Metod. Vtedy si veriaci v Československu prvýkrát uvedomili, čo to znamená ich spoločná sila. To bola dôležitá skúsenosť – je nás veľa a nemusíme byť až takí ustráchaní. Odhady hovoria, že tam bolo okolo dvesto tisíc ľudí.“

Čas prípravy

Ďalším podstatným momentom, ktorý Mikloško vo svojom rozprávaní vypichol, bola podpisová akcia kardinála Tomáška. „Plánovali sme na Slovensku urobiť nejakú podpisovku a do toho prišla, akoby deus ex machina, požiadavka podporiť kardinála Tomáška v jeho podpisovej akcii, kde žiadal väčšiu slobodu pre cirkvi. Na Slovensku sa behom veľmi krátkeho času vyzbieralo štyridsať tisíc podpisov. Keď ich dvaja tajní kňazi Lacko Stromček a Viktor Jakubov niesli kardinálovi Tomáškovi, bolo neskoro večer a on sa už ukladal k spánku. A tam bol legendárny vrátnik pán Bláha, ktorý ich samozrejme nechcel pustiť, že pán kardinál už spí, keď však počul, čo nesú, utekal zbuntošiť pána kardinála. Kardinál ich prijal v župane a považoval to za zázrak, že mu nesú štyridsať tisíc podpisov. Vtedy sa Stromček tiež opýtal pána kardinála, či je pravda, že páter Pio mu predpovedal, že nezomrie skôr, ako v jeho krajine bude náboženská sloboda. A kardinál Tomášek mu to potvrdil.“
Mikloško tvrdí, že v tom čase v nich dozrelo presvedčenie urobiť nejaký prelomový krok, demonštráciu, kde by ešte transparentnejším spôsobom dali najavo nesúhlas s potláčaním náboženských práv a slobôd. „Odhodlávali sme sa k tomu, že by sme mohli urobiť aj nejakú demonštráciu. A do toho poslal hokejista Marián Šťastný z Kanady v bonboniére odkaz Jánovi Čarnogurskému, že chcú 25. marca urobiť demonštrácie všade, kde žijú Slováci. Poslal nám aj transparent, tam bola mapa Československa a červená čižma, ktorá po nej šliape. Najprv sme zaváhali, pretože to bolo na slovenské pomery silné kafe. Ja som to však predložil v našom spoločenstve Fatima a po chvíli ticha Rudo Fiby, tajný kňaz, ktorý vtedy viedol to spoločenstvo, povedal: ,No, sviečku mám a chuť tiež.‘ A sa to prelomilo.“

Čas sviečok

Akonáhle padlo rozhodnutie, aktéri sa snažili dostať informáciu o pripravovanej demonštrácii medzi ľudí. Zabezpečiť propagáciu takejto akcie v komunistickom Československu bolo samozrejme zložité. „Oznámenie o Sviečkovej manifestácii sme niekoľko krát odvysielali na hlase Ameriky a Vatikánskom rozhlase. A na základe týchto niekoľkých informácií zrazu ľudia z Oravy, zo Záhoria, z Moravy, zo všetkých kútov Slovenska, povedali: Ideme. Niečo bolo vo vzduchu, takže stačilo vysloviť slovo a veci sa dali do pohybu.“
Mikloško vysvetlil, ako sa zrodil obsah – svieca a modlitba – celej demonštrácie. „Vedeli sme, že akonáhle by tam mal niekto rečniť, tak je to zlé. Je to jeden bod, okolo ktorého by mala byť demonštrácia, toho človeka zlikvidujú a stratí sa obsah. Keby sme vytiahli transparent a ten by mal byť symbolom, že tam pol hodinu vydržíme, takisto nie je problém zrušiť dvoch ľudí s transparentom. Tak sme vymysleli sviečku; že každý, kto si zapáli sviečku, bude účastný demonštrácie. Čo bol prozreteľný zásah, lebo niektorých ľudí nepustili na námestie, ale boli v bočných uličkách a tam svietili,“ smeje sa Mikloško. „A potom si myslím, že modlitba dala tomu až transcendentný rozmer. Ľudia sa tam mali jednoducho pol hodinu modliť ruženec.“
Prišla hodina H. 25. marca odbitím 18.00 demonštrácia začala. Po pár minútach začala zasahovať štátna bezpečnosť. Policajnými autami so zapnutými majákmi a sirénami sa snažili štiepiť dav na malé hlúčiky a rozohnať ho. Nasledovali vodné delá a zatýkania. Mikloško rozpráva: „Keď pustili vodné delá, tak to boli také pecky, že sa človek našiel na zemi a o tridsať kíl ťažší, lebo mal zimný kabát plný vody. Ale tí ľudia znovu vstali, pozreli sa na hodinky a hovorili: ,Ešte päť minút‘, a potom si už ani sviečku nestačili zapaľovať, len sa z posledných síl modlili. Milan Šimečka starší, ktorý nebol veriaci, povedal, že kto tam pri Sviečkovej zažil tie vodné delá, to húkanie policajných áut a tú atmosféru strachu a vytrvalosti, dotkol sa transcendentna.“

Čas po

Mikloško ako jeden z hlavných organizátorov na demonštrácii nakoniec nebol. „Mňa zavreli a som si v suchu prežil tých štyridsať osem hodín, takže som ani nevedel, čo sa udialo. Od šiestej do pol siedmej chodili policajti k rádiu, boli nervózni a počúvali, a podpichovali ma: ,Bolo to zbytočné, pán Mikloško.‘ Ale potom tam zostal len jeden, počúval, bol vážny a nakoniec povedal: ,No, asi vás pápež vyznamená.‘ Ráno v nedeľu ma pustili a susedia ma privítali slovami: ,Ferko, svetová udalosť!‘ Skutočne o tom vtedy písal celý svet. Kardinál Tomášek sa vyjadril veľmi pochvalne a teológ Zvěřina napísal, že to bola gándhiovská nenásilná udalosť nepredstaviteľného rozmeru.“
O čo vlastne organizátorom Sviečkovej manifestácie išlo, aké mali požiadavky? „Prvá požiadavka bola menovanie biskupov na Slovensku podľa vôle svätého otca. Druhá bola náboženská sloboda. A tretia bola sloboda občianskych práv. A táto tretia požiadavka bola kľúčová, lebo išla cez horizont našich vlastných záujmov.“
Napriek tomu, že štát požiadavkám demonštrantov nevyhovel, Mikloško bilancuje iný rozmer celej udalosti: „Sviečková manifestácia bola konfrontácia, kde režim zasiahol veľmi tvrdým spôsobom, ale ľudia vo svojej pokojamilovnosti sa nakoniec stali víťazmi nad režimom. Myslím si, že toto zmenilo vedomie ľudí v celom Československu a o rok sa to nejakým prirodzeným spôsobom objavilo na námestiach v čase novembra 89’. Takže nakoniec sa stal biblický zázrak a komunizmus padol.“
Na záver Mikloškovho rozprávania nasledoval dlhý potlesk a úprimné stisky rúk prednášajúceho s niektorými priamymi účastníkmi Sviečkovej manifestácie z Hodonína a okolia.

RNDr. František Mikloško (1947) je bývalý disident a katolícky aktivista, dnes poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Patril k hlavným organizátorom pokojnej manifestácie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu v roku 1988 v Bratislave, ktorá vstúpila do dejín ako Sviečková manifestácia. V novembri 1989 sa stal členom koordinačného výboru Verejnosti proti násilí. Od roku 1992 bol dlhoročným členom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). V roku 2004 kandidoval na post prezidenta Slovenské republiky. Vo februári 2008 odchádza z KDH a spoluzakladá novú stranu Konzervatívni demokrati Slovenska.