„Pasieš, Kubko, pasieš?“ „Veruže pasiem. A čo ty, Maťko, pasieš?“ „Ej, veru, pasiem, pasiem.“

Úvodný dialóg je z dnes už kultového rozprávkového seriálu Pásli ovce valasi. Prenáša nás do rázovitej oblasti, kde Maťko s Kubkom ležia na kopci vedľa seba, podriemkavajú a vedú nezáväzný dialóg. Nedajme sa však pomýliť, že by sa v tej chvíli nič výnimočné nedialo. Ich duše zotrvávajú v ataraxii – duševnej rovnováhe. Ataraxiu ako ideál nastolila už prvá dekáda stoikov na čele s Zenónom z Kitia, Kleanthésom a Chrysippom.

Technokratizmus vs. stoicizmus

Výťažok stoickej filozofie – vnútorný pokoj, pocit šťastia a naplnenia – sa po určitom historickom zabudnutí ako ideový program opäť derie do popredia. Dalo by sa povedať, že v dnešnej extrémne technokratickej dobe sa stáva absolútnou, i keď ťažko dosiahnuteľnou hodnotou. Stačí nahliadnuť do bánk, reštaurácií, na vlakové peróny a hneď je jasné, že ide o úzko profilový tovar. Ľudia kmitajú ako častice v atóme. Ešte aj keď môžu pokojne stáť, hýbu sa, hmýria, a pokyvkávajú nohou, aby bolo ich vnútorné napätie nejakým spôsobom ventilované. Výraznejší pohyb má zabezpečiť viac príjmov, vyššiu životnú úroveň a kontinuálne aj viac šťastia. Relevantné výskumy však ukazujú, že naša hyperaktívna spoločnosť smeruje raketovo k opaku. Neustále oscilujúci jedinec je na najlepšej ceste ku kolapsu.
Spoločnosť sa stáva závislá na duševných dopingoch. Osobný psychológ či psychoterapeut už patrí k nutnému koloritu každej významnejšej osoby, dnes zvanej celebrita. Stavali by sme však na chybnom postuláte, keby sme predpokladali, že ide iba o daň za úspech. Klasická rodina, kde muž odchádza z domu ráno a príde z práce večer, aby dal deťom pusu na dobrú noc, trpí rovnakým pretlakom. Ak pracujú obaja rodičia podobným tempom, čo je dnes dokonca nutným faktorom prežitia, môžeme hovoriť o genocíde rodiny.
Pravé i pseudoduchovné autority sú vyhľadávané a žiadané o pomoc. Učitelia i svätci sú navštevovaní v kláštoroch, v púšti, v horách a zasypávaní otázkami o zmysle ľudského života a šťastia. Kňazi sú vyzývaní, aby s tým niečo robili. Vnútorný pokoj, šťastná a vyrovnaná myseľ, sa stávajú jedným z najväčších luxusov človeka 21. storočia.

Stoický diskurz

Pristavme sa ešte na chvíľu pri spomínaných valachoch. Maťko a Kubko by mohli žiť v strese, či splnia týždennú normu na oštiepky, alebo či sa ovce dobre napasú a mlieko bude mať dosť tuku, alebo či ich nebodaj nezastihne búrka a blesk nepobije pár oviec, aj so psom Dunčom… V ich počínaní však nachádzame prvky praktického stoicizmu a to im poskytuje nadhľad a odstup. Pokojné plynutie času, rozvaha a vnútorná harmónia, nezaťažovanie sa sekundárnymi problémami, to všetko zaznamenávame v ich každodennom prežívaní. Maťko a Kubko sú bezpochyby archetypmi stoikov. Ale pri hlbšom skúmaní zisťujeme, že ich filozofia má aj prvky gnosticizmu. Nie sú organizovaní v žiadnej cirkvi a kladú dôraz na individuálnu (duchovnú) skúsenosť. Naproti gnostickej heréze však hmotu prijímajú a tento svet považujú za dobrý. Ich spirituálna paradigma je úzko spätá s alchýmiou (hľadanie zlata na Jána), teurgiou (hromženie, zaklínanie, prosenie vetra či oblakov), animizmom (kontakt s vílou Olinkou a inými prírodnými bytôstkami) až panpsychizmom (živé slnko, mesiac, mračná…). V týchto momentoch Maťko s Kubkom stoicizmus doktrinálne prekračujú a javia sa nám v poli svätých mužov. Sú ľuďmi prírody, ich spätosť s ríšou fauny a flóry je úžasná. Komunikujú s kukučkou, dokonca sa priatelia s medveďom. Podobné koherencie nachádzame aj u kresťanských svätcov (Anton Veľký, Makários Egyptský, František z Assisi, Serafím Sarovský atď.), u budhistických mníchov, hinduistických guruov a avatárov. Akoby základná poloha stoicizmu oboch valachov posúvala k hlbšiemu uchopeniu transcendentna. Na základe tohoto, môžeme oprávnene vysloviť: každý svätec musí byť bezpodmienečne stoikom. Až keď dokáže pestovať tichú myseľ a vnútorný pokoj, dokáže nájsť spoločnú reč s prírodou, vesmírom i Bohom. Ako to vyjadril už sv. Izák Sýrsky: „Získaj vnútorný pokoj a budú s tebou v mieri nebesia i zem.“ Človek dneška teda nejde na to zle, ak túži po tichu vo svojom vnútri. Ale…

Myslime pozitívne

Čítal som v jednom life-stylovom časopise rady, ako žiť zdravo, bez stresu a neuróz. Článok zdôrazňoval, aké pozitívne a liečivé účinky má meditácia a vnútorné stíšenie na ľudský organizmus. Autorka nám prezradila, čo vedia svetové religiózne systémy už tisícročia – práca našej mysle (duševno) ovplyvňuje somatickú stránku človeka (fyzično). Dokonca tam bolo uvedené, že myšlienky, ktoré nás zbavujú úzkosti a strachov – modlitby, rozjímania a meditácie – sú pre zdravý psychický rozvoj veľmi dôležité. Tu niet čo namietať. O pár stránok ďalej ma však premkla skepsa. Z časopisov podobného typu (ani tento nebol výnimkou) sú na čitateľa chrlené informácie o optimistickom pohľade na život a vnútornej harmónii spolu s textami, v ktorých sú doporučované rady, ako zbaliť svoju sekretárku a prežiť s ňou milostný románik, ako má žena inkognito podviesť svojho manžela tak, aby na to neprišiel, alebo ako na spestrenie svojho sexuálneho života vyskúšať sex v trojici. Epiktétos, Seneca, Maťko, Kubko… a všetci skúsení stoici si v tej chvíli musia klepať po čele.
Stoická filozofia učí, že jedine rozvíjaním cností a psychickou hygienou sa dá dosiahnuť vnútorná harmónia. Neviazaná mravnosť vedie naopak k neslobode, sústavnému trýzneniu a chorobnému zmietaniu duše. Človek, ktorý je atakovaný ohňom vášní, túži raz po tom, raz po inom, a keď to dosiahne, ženie sa po čomsi ďalšom. Nikdy však nemôže získať trvalý pokoj a vzkriesiť v sebe starého sivovlasého mudrca.

Znamenia pohodovej doby

Keď sa opýtate mladého človeka, ako sa má, odpovie: „V pohode“. Každý študent dnes hľadá pohodu, harmóniu. Slovko „pohoda“ sa dokonca stalo generačným heslom násťročných. Zaznieva ako hymna z večerných lavičiek a v krčme spoza stolov. Marketingové uchopenie tejto atmosféry sa premietlo aj do pomenovania (dnes už mega) hudobného festivalu, či do náladových textov piesní typu: „Pohoda, klídek, tabáček…“ Keby realita nebola opačná, sociológ by mohol poznamenať, že mladí ľudia žijú pohodovú dobu s pohodovým prežívaním. Štatistiky však odhaľujú, koľko detí a mladistvých žije v depresiách, koľko z nich pomýšľalo či pomýšľa na samovraždu, koľko nevidí žiadny zmysel existencie, koľko žije v rodinách bez lásky a porozumenia, koľko je ochotných dať sa na riskantnú cestu drog, kriminality či sexuálneho hazardu. Ich verbálne vyslovovaná „pohoda“ je iluzórna fabulácia. Je v skutočnosti volaním po osobnom šťastí, ktorého vnútorné prežívanie im chýba, preto je tak transparentne zakrývané „pohodovou“ rétorikou. Verbálna póza však vnútornú pustotu nenaplní, to môže učiniť len čosi nadzemské (trascendentné). A nemusí ísť hneď priamo o „religio“, ale hoci o umenie, filozofiu, etiku, altruistickú pohnútku. Axiologicky povedané, musí ísť o HODNOTU.

Pokoj ako múdrosť vekov

Dejiny ľudstva sú snahou o naplnenie osobného šťastia, našich túžob, iste, i ambícií. Jednotlivé spirituálne tradície nám od nepamäti poskytujú návody, ako sa k hodnote šťastia dopracovať. Gautama Budha učil štyri vznešené pravdy. Hovorí v nich, že kto sa zbaví smädu po živote, po prchavých okamihoch, ktoré nám existencia prináša, dôjde k večnému pokoju. Taoizmus radí, aby sme splynuli s rytmom Taa (Tao – Cesta; oživujúci princíp kozmu; dych prírody), tak získame blaženosť a vyrovnanú myseľ. Judaizmus učí prostredníctvom proroka Izaiáša: „Hospodin, ty nám pôsobíš pokoj,“ a inde „hojnosť pokoja budú mať tvoji synovia“. Kresťanstvo je doktrínou milosrdenstva a mieru; spása je dosiahnutie horizontu Božieho kráľovstva, miesta pokoja a dokonalej jednoty s Bohom, kde je duša naplnená večným šťastím. Apoštol Pavol hovorí: „Boh lásky a pokoja bude s vami.“ Islam nás poúča: „Ó ľudia! Rozšírte pozdrav pokoja, poskytnite jedlo tým, čo ho potrebujú a modlite sa v noci, zatiaľ čo ľudia spia – potom budete môcť vstúpiť do raja s pokojom.“ Islamskí mystici dosahovali stav wilája („priateľstvo s Bohom“), ukotvenie v Bohu, ako stav trvalej radosti a pokoja.
Načo všetky tieto tisícročné odporúčania? Tradície, z ktorých sme si urobili v chrámoch modloslužby, akoby volali svoju naliehavosť do prázdna. Človek dneška žije predsa na úteku. Utekáme z práce domov, aby sme ráno utekali zaniesť deti do škôlky a potom opäť do práce. Utekáme do knižnice, nohy si lámeme cestou na autobus, bežíme dokonca na stretnutia s priateľmi…! Žijeme na úteku ako štvaná zver. Vzťahy, ktoré mali byť vždy posvätné, sa pre nás stávajú ničivým bremenom.
Je to paradoxné, ale šťastie týmto spôsobom nedostihneme. Nechytíme ho v uliciach miest, na lúke ani v svätostánku. Šťastie je tam, kde práve stojíme. Skúsme na to ísť opačne. Utíšme sa, vydýchnime si. Chyťme za ruku svoje dieťa a povedzme mu, že ho ľúbime, že je pre nás najvzácnejším pokladom na svete – a odrazu uvidíme šťastie. Náš čas je naším časom len zdanlivo, venujme ho blízkym, urobme si pre nich chvíľku a bezpochyby sa tam vytvorí ikona šťastia. Podajme pomocnú ruku niekomu, kto to veľmi potrebuje a naše srdce bude plávať v rieke spokojnosti. Niet sa kam náhliť. Ten, kto ide vo vlaku krajinou, neprežije ani zrnko z genia loci sveta. Dediny, mestá, jazerá, lesy, všetko sa mu stráca v diaľave. Skôr než si stihne uvedomiť, že tu tečie rieka, vlak ju minie a existencia rieky sa v mysli prepadne do lagúny pochovaného času. Skôr než stihne uvidieť krásny strom, vlak ho mihnutím scvrkne a zavraždí. Mudrc z vlaku vystúpi a ide krajinou pešo, krôčik po krôčiku, aby nasal vôňu aj pestrosť tohto podivuhodného sveta.
Milí Maťko a Kubko, vďaka, že ste pochopili múdrosť vekov a už niekoľko generácií ju zrozumiteľným spôsobom prenášate na najmenšie deti.