Neste mě neste, vtáci, do nebes – Zuzana Navarová

Pred pár týždňami, na deň sv. Ambróza 7. decembra opustila tento svet krehká duša, „anjel s altovým hlasom“, Zuzana Navarová. Fanúškovia folku jej stratu nesú ťažko. Ako napísal Jan Rejžek v Lidových novinách: „Čo Ťa to napadlo, šokovať nielen mňa, ale vôbec mnoho ľudí tím, že si v utorok náhle odletela na nekonečný koncert do imaginárneho pohostinstva vo večnosti? Zanechala si tu plno smutných a uplakaných kamarátov, ktorí Ťa mali strašne radi a odrazu sa musia vyrovnávať s tím, že nie si a nebudeš.“

Skupina Nerez, ktorá v čase diktatúry proletariátu znamenala vo vtedajšom Československu jednu z nemnohých hudobných alternatív, je známa každému notorickému poslucháčovi folku. A práve do Nerezu vstúpila na samom začiatku osemdesiatych rokov Zuzana Navarová. Skladateľské duo Zdeněk Vřešťál a Vít Sázavský tak dostalo do party nebývalý skvost, ktorý sa odvtedy podieľal v maximálnej miere autorsky aj interpretačne na sláve Nerezu. Rejžek opisuje svoj dojem ako hudobný kritik, ktorý v tom čase prišiel do kontaktu s vynoveným Nerezom. Navarovej zjav na neho silno zapôsobil: „Tvoj podmanivý, zdržanlivo elektrizujúci hlas a texty, ktoré boľševik radšej asi ani nechápal.“ Pre krajinu obohnanú ostnatým drôtom bola skupina sršiaca energiou a rozdávajúca kus slobody vítaným artiklom. Nerez vymietol pódiá plzeňskej Porty, festivaly doma aj v zahraničí, vydal dnes už kultové albumy Masopust, Na vařený nudli, Ke zdi… Ich piesne ľudoveli zároveň ako vznikali. „Javor“ si burmkali páriky, keď chlapec rukoval, „Já s tebou žít nebudu“ na seba pokrikovali rozhádané dvojice. Každý si našiel to svoje.

Latinsko-americké echá

Nerez bol konglomerátom mnohých hudobných štýlov, preto niektorým hudobným kritikom ležal v žalúdku. Nedokázali ho pochopiť a obsiahnuť. Folk, reggae, samba, jazz, folklór, bossa nova dohromady a všeličo iné. Zuzana zostala hudobnej pluralite verná až do svojho „posledního dechu“. Jej projekty po odchode z Nerezu (Navarová a Gutiérrez, Koa…) boli multináladové a kozmopolitne pestré. Počas štúdia na vysokej škole si Zuzana vytvorila vzťah k latinsko-americkej kultúre, trávila množstvo času s kubánskymi študentmi a uvidieť na vlastné oči Havanu bol jej sen. Vyplnil sa jej viackrát, už ako študentke v semestri 1982/83 a neskôr, keď bol Nerez vybraný ako reprezentant socialistického Československa na festival priateľstva na Kubu. Od istého času však lásku k Fidelovej zemi prekonala a prestala tam jazdiť. „Predstava, že tam pôjdem a budem bývať v turistickej zóne, kam normálni Kubánci nesmú, kam púšťajú len prominentné prostitútky a kde sa budem ládovať rybami, zatiaľ čo ľudia o dve ulice ďalej nemajú čo do úst… Nechcem.“
Zuzana bola jednou z tých vzácnych osobností, ktoré nie sú len interpretky populárnej hudby (česká scéna je nimi zaťažená v podobe Vondráčkových a Gottov), ale texty, hudbu, aranžmány si vytvárajú samy. Umeleckým nadaním bola obdarená tak doširoka, že sa podieľala svojou hudobnou tvorbou aj na divadle a filme. Spolu s Vítem Sázavským napísala hudbu k hrám „Anděl se vrací do Babylónu“, „Sevillský svůdce aneb Kamenný host“ a k animovanému filmu „Řeči, řeči, řeči“. Projekt „Nerez v Betlémě“ je zase prepracovaná verzia českých a moravských kolied, ktoré Nerez podal poslucháčovi vo svojom originálnom prestrojení.

Anjelská osobnosť

Umelecký dojem môže konzumentovi poskytnúť kde kto, ale veľkosť človeka je okrem „art“ výkonov ukrytá v čomsi inom, v hlbších vrstvách duše. Zuzana Navarová mala svoju charizmu. Charizmu tak špecifickej vône, že bola mnohými priateľmi, nepriateľmi, osobnosťami a osobnôstkami milovaná a keď nemilovaná, tak braná s rešpektom. Sláva jej neprerástla cez hlavu, držala sa pri zemi. „Aby človek nezačal byť sám zo seba príliš odviazaný, na to musí mať dostatok odvahy a velikú súdnosť.“ Na výstredný image či poznávacie znamenie si nepotrpela, na otázky okolo týchto vecí reagovala s ľahkosťou. „Sú umelci, ktorí trávia bezpochyby mnoho času vytváraním vonkajšku. Mne sa zdá, že šťastnejšie by bolo, keby vzhľad každého z nás vyplýval prirodzene z osobnosti.“
Zuzana bola altruistka. Napriek pocitu, že človek nemusí byť príliš vidieť, sa niekedy verejne zaangažovala. Viacnásobne demonštrovala nesúhlas s okupáciou Tibetu, volala po referende o Temelíne, žiadala prepustenie kubánskych politických väzňov.
V jednom z rozhovorov sa odohral medzi ňou a redaktorkou charakteristický dialóg: „Pani Navarová, o koľkých ľuďoch môžete povedať, že ich milujete?“
„Ideálne by bolo, keby som milovala všetkých. Karla Plíhala, rovnako ako nejakého električkára.
„Čo však nejde.“
„Nemyslím si. Vy to porovnávate s láskou v rodine alebo s láskou erotickou, ktorá vyžaduje vypätie a obete. Lenže láska by práve vôbec žiadne vypätie vyžadovať nemala. Tá by mala normálne prúdiť.“

Boj s chorobou

„Učiteli, můj učiteli, kde si mě zanechal, když dny pršely? To na pramici, na silnici, v kámen jsme tesali a vlaštovky jsme neslyšeli. Učiteli, můj učiteli, kde si mě zanechal,…“ spieva Zuzana na (už navždy) poslednom albume „Jako Šántidéví“ svojho kvalitného projektu Koa, ktorému sa venovala posledné roky. Zhromaždila tu opäť okolo seba mnoho dobrých hudobníkov z neznámeho prostredia, žiadne vopred ostrieľané hviezdy. Nájde sa tam Kolumbijec, Peruánec ako aj nevidomý slovenský Róm Mário Bihári. Zuzana mala v krvi vyťahovať z tmy na svetlo sveta talenty (bez pompéznej okázalosti „hľadá sa Super Star“). Málokto vie, že rómsku speváčku Věru Bílou alebo nekonvenčnú hviezdu v Česku, harmonikárku Radůzu, pretlačila na pódiá a do väčšej pozornosti poslucháčov práve ona.
Zuzana trpela posledné roky rakovinou. Chorobou, o ktorej každý vie, že je smrtonosná a boj s ňou sa málokedy končí happyendom. Vlasy si dala ostrihať na krátko a postupujúcu nemoc pred priestorom médií aj fanúšikov skrývala. Zuzana trpela v tichosti. Rejžek spomína: „Keď som Ťa stretol holohlavú a so šatkou na hlave, odbila si to vtipne, že miluješ Sinead O‘ Connorovú.“ Môžeme špekulovať nad tým, čo ju k tomu viedlo. Jej skromnosť, pokora? Neústupčivosť, snaha nad chorobou zvíťaziť? Zachovanie intimity a pokoj od agresívnych médií, ktorým nič nie je sväté? Úplnú pravdu neodhalíme. Svet je plný tajomstiev. A každá skutočná osobnosť vie svoje tajomstvá strážiť.
Zuzanino čaro je nevyčerpateľné. Aj pri písaní tohto článku som jedným uchom ponorený do jej spevu, v pozadí mi hrá Koa, spomínam na zlaté časy Nerezu, na to, čo sa nevráti a uvedomujem si, že Jan Rejžek mal krutú pravdu, keď slzil: „Čo Ťa to napadlo…“ Ale vzápätí si uvedomujem s ním: „Veď s nami zostávaš v množstve nahrávok a spomienok rozsvietená navždy ďalej. Dobrú noc, Zuzana.“
………
„Neste mě neste, vtáci, do nebes, divokým kachnám volám přes vrátka. Skřivan ať zanechá mě blízko hvězd a straky odnesou má zrcátka…“