Kto zájde do nemocnice v Břeclavy na Morave, vedľa pavilónu B nájde drobné polorozpadnuté súsošie zajacov. Dva zajace sedia oproti sebe, podopierajú si hlavy a ich pohľady vyjadrujú ohromné sústredenie. Hľadia na šachovnicu pred sebou. Nevytrháva ich z hĺbania okolitý ruch ani prázdne reči prípadných návštevníkov, ktorí obsadia neďaleké lavičky. Ostatne, sedieť v prítomnosti týchto zajacov, je dostať pozvánku do ríše ticha. V ich pohľadoch je prívetivosť a koncentrácia buddhistických mníchov, monotónnosť klepadla na vodnom mlyne, šumenie vetra nad púšťou. Sú ako lukostrelci, ktorí dosiahli stav najvyššej koncentrácie v jedinom bode – čas sa v ich mysli vymazal a večnosť vplynula do ich bytia tak nečakane, akoby v nej boli ponorení odjakživa. Partia pred nimi je rozohraná. To ich neruší; oba zajace len jestvujú. Sú zahľadené na prítomnosť a je vidieť, že majú pocit súnáležitosti so samotným bytím. Neviem, aký mal autor súsošia zámer, ale možno zajace nie sú pri pavilóne B, v ktorom je okrem iného aj gynekologicko-pôrodnícke oddelenie, len náhodne. Možno nesú v sebe posolstvo pre na svet práve prichádzajúcich ľudkov. Chcú im snáď povedať: Hlaďte, nás netrápi, čo bolo, ani čo bude. Jestvujeme v tichu, v jadre existencie.

Bytie a čas

Monumentálne dielo Martina Heideggera Bytie a čas je hymnom súcna. Možno niekomu pripadá tiesnivé pre svoju fundamentálnu ontológiu a z nej vyplývajúcu úzkosť či naliehavosť. Aj tieto pocity môže vyvolávať. Bytie je ale predsa úzkostlivé a naliehavé, je vtieravé, je drásajúce. Ženie nás do extrémov. V bytí sa môžeme prepadnúť, stratiť, aj nájsť. Heidegger stvoril hymnus na bytie. Je to text málo zrozumiteľný a ťažký. Základ spočíva v pochopení jeho kostry. Všetko, čo je: cukor, stôl, jeleň, človek – je súcno (Seiende). Pre Heideggera súcno a bytie nie je jedno a to isté, ako sme na to zvyknutí u starších ontológov, na tomto Heidegger stavia svoju „ontologickú diferenciu.“ Súcno je zjavné, môžeme sa ho dotýkať, môžeme ho skúmať. Bytie (Sein) je neuchopiteľné. Súcno je len podmnožinou bytia. Z povedaného by sa dalo vydedukovať, že bytie je teda všestvorenstvo zahŕňajúce pod sebou, aj v sebe, všetko jestvujúce i potenciálne nejestvujúce. Lenže tak tomu u Heideggera nie je. „Ale bytie – čo je to bytie? Je Ono samo. To zistiť a povedať, musí sa naučiť budúce myslenie.“ Tým nám sám autor príliš nepomáha. Na iných miestach však odhaľuje, že bytie je „zjavovanie sa“, proces, pri ktorom čosi skryté vstupuje do možnosti či roviny spoznania. Ak čosi je, to už je súcno, nie bytie, ale proces, ktorý nám akúkoľvek vec „zjavuje“ či „svetlí“ je bytie. Bytie vyťahuje súcno zo skrytosti do neskrytosti.
Prítomnosť bytia viaže Heidegger na človeka. „Bytie je tu natoľko, nakoľko je tu človek,“ píše a situáciu tým na prvý pohľad zamotáva. Je snáď samotné bytie podmienené existenciou či prítomnosťou človeka? Heidegger hovorí, že nie a vyhýba sa tak solipsizmu. Bytie nie je produktom človeka. Ale len človek má schopnosť bytie ako také identifikovať, preto sa dá povedať, že bytie je javenie sa reality človeku. V tomto zmysle je realita od človeka závislá.

Břeclavské zajace

Človek je jediné súcno, ktoré si uvedomuje svoje vlastné bytie. Preto Heidegger človeka vyníma z palety súcna a nazýva ho súcnosť, pobyt (Dasein). Jedine v človeku sa bytie dostáva do vedomej polohy a on si uvedomuje sám seba. Kto poznáva sám seba ako bytie, ten existuje. Teda ostatným veciam, okrem človeka, Heidegger pojem „existencia“ upiera. Človek existuje, kameň, strom, pes, iba sú. Môže to miestami pôsobiť ako hra so slovíčkami.
Súcnosť (človek) dokáže myslieť, vnímať, uvedomovať si, preto ho Heidegger nazýva „susedom bytia“, „pastierom“ alebo „strážcom bytia“. Človek je miestom, kde možno stretnúť bytie. Sú však ľudia, ktorí upadajú do svojej všednosti, nemyslia, živoria. Heidegger takého „neautentického“ človeka nazýva „das Man“. Chce tým vyjadriť anonymnosť persóny, ktorú upadnutá súcnosť reprezentuje. Človek sa stáva „autentickým“ len ak nesplýva s davom, nestráca sa vo všedných starostiach, nepodlieha stádovitosti.
Ak vtiahneme do hry břeclavské zajace, zistíme, že vstupujú do Heideggerovej filozofie neočakávane. Nie sú ľuďmi ani bohmi, nemali by si svoju existenciu uvedomovať. Zastupujú ríšu zvierat – všeobecné súcno. Oni ale hrajú šach. Zjavne chápu pravidlá hry, aj skutočnosť, že sú to oni sami, kto ťahá figúrkami. Vyznačujú sa tak „existenciálnym pochopením bytia“, rovnako ako človek, utrúsil by pravdepodobne Heidegger.

Zápas o bytie

Heideggerova ontológia je rozsiahla a jazyk je ťažký, my sme sa dotkli len štratovacej čiary. Človek ale nemusí byť erudovaný filozof, aby pochopil, že Heidegger napísal to, čo sfilmoval Tarkovskij v Andrejovi Rubľovovi, či Leone v pochmúrnom westerne Vtedy na Západe. Bytie je tam zachytené vo svojej nahej prapodstate. Mĺkve scény, kde postavy v istých momentoch nič nehovoria, nič netvoria, nesmejú sa ani neplačú. Existujú ako zajace v břeclavskej nemocnici. Heidegger zasiahol bytie ako moment. Dal mu pozíciu a verbálny prostriedok vyjadrenia. Mal na čo nadviazať, čosi v ňom zostalo z Hegla, čosi z Kierkegaarda, Jaspersa, najviac z jeho učiteľa Edmunda Husserla. Ale po pravde povedzme, až on rozpútal to, čo Platón nazval „boj gigantov o bytie“.

Jeden z NSDAP

Tieň na Heideggerovej duši sa volá NSDAP. Veľký mysliteľ poprel svoju úžasnú dôstojnosť a pochmúrnosť v koketérii s národným socializmom. Do NSDAP vstúpil 1. mája 1933. V Hitlerovi obdivoval muža, ktorý by snáď mal stáť na piadestály onotlogických metamorfóz. Fürerove šialenstvo vnímal ako vzburu proti „neautenticite“ a seba ako dvorného filozofa Tretej ríše. Ortodoxní heideggeriáni obhajujú tento lapsus ako dočasné zblúdenie a neškodné huncúctvo. Je pravdou, že Heideggerov antisemitizmus nebol ideologický. Nešlo mu o vyvražďovanie Židov ani o vyhladenie neárijských rás – v tomto Hitlerove gestá podcenil a pochopil len symbolicky. Aj židovská filozofka a vynikajúca dekonštruktivistka totalít Hanah Arendtová, s ktorou Heidegger v čase, keď bola ešte študentkou, udržoval viac než legitímny vzťah, sa ho po vojne zastala.
Heidegger ale nie je úplne bez viny. Na univerzite vo Freiburgu ako rektor podpisoval vylúčenia židovských kolegov z akademickej pôdy. Vo vojnových rokoch vydával Bytie a čas bez pôvodného venovania svojmu učiteľovi židovského pôvodu Edmundovi Husserlovi. Keď Jaspers karikoval vodcu slovami: „Ako môže tak nevzdelaný človek ako Hitler vládnuť Nemecku?“ Heideggera to podráždilo: „Vzdelanie je úplne nepodstatné. Pozrite sa na jeho podivuhodné ruky.“ Bol očarený tým, čo dokázal. Pred nedávnom sa našli listy, ktoré odhalili Heideggerove udavačské praktiky.
Heidegger ako filozof neustál pozíciu muža, ktorý zvládol hlbiny i výšiny bytia. Činy, ktorých sa dopustil, poškvrnili aj validitu jeho diela. Bol viac teoretikom: pretože starogermánske mýty môžu pôsobiť silným dojmom, zápal a nadšenie davov sú okúzľujúce, vodca pohýnajúci dejiny slovami fascinuje, jedinci idúci na smrť za národ vyvolávajú chvenie, jednotný pokrik a uniformné heslá sú stmelujúce – ale filozof to musí zotrieť zo stola svojej mysle ako bezcenný prach. On existuje, aby v rozpoznávaní nestálosti uchopoval pravú povahu bytia. „Gnóza“ mu slúži ako podklad pre „onto“. Filozof tvorí tok nepretržitej meditácie pravdy. Bytie má extrémne povahové črty. To ale filozof vie. Je tu od toho, aby ich identifikoval; aby máji (ilúzii) strhával masku, nie aby sa ňou nechal manipulovať. Břeclavské zajace uchopili premisy ontológie po praktickej stránke viac ako Heidegger.
V čase expanzie neonacizmu vo všetkých druhoch spoločnosti: liberálno-európskej, demokraticko-americkej, monarchisticko-ruskej, je dôležité vzplanutia tejto ideológie pripomínať. Ak intelektuálne elity ako Heidegger prepadli jej okúzľujúcemu mámeniu, čo si má počať človek milión?

Starnúci mudrc

Heidegger sa – zvlášť v neskoršom období – uchyľuje k mystickému jazyku. Hovorí v hádankách, zahalených obrazoch, nechce nič konkretizovať. Kritizoval ho za to Karl Popper. Vystupujú uňho do popredia religiózne entity: bohovia, noc, božia diaľka, ticho, načúvanie, spočinutie v bezmennom, povesť o bytí. Ak sa človek primkne do tesnej blízkosti bytia, odhalí: „či a ako boh a bohovia zlyhajú a noc zostane, či a ako v počiatku svätého môže začať znovu zjavovanie boha a bohov.“
Heidegger učinil dôležité precedensy, filozofiu posúva do rovín sociológie, mytológie, poézie a mystiky. Je v dotyku s teológiou, aj keď osobne bol jej kritikom a jej existenciu považoval za omyl. S prichádzajúcou starobou sa však jeho myslenie začína ponášať na apofatickú (negatívnu) teológiu, ktorá Boha nechce definovať ani uchopovať, iba v jeho nedotknuteľnosti nazerať. Heidegger prehlasuje: „Budúce myslenie už nebude filozofiou. Je na zostupe do chudoby svojej predbežnej podstaty. Myslenie zbiera jazyk do jednoduchého rozprávania.“ Inde hovorí o tom, že budúca filozofia bude mlčaním. Lepšie by to nevyjadrili ani mnísi zo Sinajskej púšte. To otvára cestu autorom ako Hans P. Hempel, aby hľadali paralely medzi jeho filozofiou a numinóznom (Heidegger a zen, Mladá Fronta). Heidegger bol odporcom technického pokroku, obával sa príchodu industriálneho pohltenia. Varoval pred vyprázdneným narábaním s prostriedkami bez spoluúčasti bytia. V poslednom rozhovore pred svojou smrťou pre časopis Spiegel povedal: „Už len nejaký boh nás môže zachrániť.“ Vizionár? Trochu áno. Nebyť jeho fatálneho zlyhania v osudovom čase, keď sa prenikavo dotýkal koreňov bytia, mohol by sa zaradiť do panteónu progresívnych mudrcov. To ale nie je možné. Hans Ebeling, autor príznačného textu Martin Heidegger, filozofia a ideológia vyriekol osudnú vetu: „Jeho filozofia by mohla byť avantgardou, jeho ideológia je však predsa len príliš poplatná času.“ Čo horšie môže stretnúť mudrca, ako uviaznutie v časovosti, poplatnosti, smrteľnosti?