Chalíl Džibrán – spievajúci prorok

„Každú myšlienku, ktorú som uväznil do slov, musím oslobodiť činom,“ napísal libanonský básnik Chalíl Džibrán. Mal na mysli skutočnosť, že ľudia často presne vedia, čo majú robiť, sú dobrí teoretici, ale chýba im prax. Džibrán bol idealista, ale aj muž činu. Veril, že sa nemýli, keď hovoril ústami svojho Proroka: „Keď vás láska zavolá, nasledujte ju, hoci jej cesty sú strmé a ťažké.“

Chalíl Džibrán sa narodil v meste Bšarré na severe Libanonu 6. januára 1883. Mal zložité detstvo. Jeho otec utápal problémy v alkohole a z toho pramenili aj jeho protikladné nálady. Niekedy bol k Chalílovi milý, ako archeológ ho brával do hôr a na výpravy, inokedy žil odtrhnuto od rodiny. Chalílova matka, Kamila Ráhmí, bola vzdelaná, láskavá a citlivá žena. Už v malom Chalílovi rozpoznala obrovský umelecký talent, ktorý sa snažila rozvíjať. Mnoho mu spievala a rozprávala staré arabské legendy. Na Chalíla mala vplyv aj druhá žena, jeho babička. Táto húževnatá pani sa dožila stodesať rokov, v osemdesiatke ešte jazdila na koni a Džibránovu matku porodila, keď mala päťdesiatšesť. V detstve si Chalíl osvojil jazykovú výbavu, ktorú neskôr využil vo svojej literárnej tvorbe. Popri rodnej arabčine vedel aj francúzsky a anglicky. Talent, ktorý malý chlapec vlastnil, sa prejavoval na každom kroku. Vynikajúco maľoval, rád modeloval, písal a svojich najbližších ohuroval nahromadenými myšlienkami a neskutočnou fantáziou.

Vzbúrené duše

V roku 1894 Chalílovi umrel otec. Matka sa rozhodla s deťmi odísť kvôli lepšiemu žitiu do Severnej Ameriky, do Bostonu, kde bola početná libanonská komunita. Chalíl sa ocitol v inom svete, ktorý mu vyhovoval. Navštevoval knižnicu, pilne sa zdokonaľoval v angličtine a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Každý pri pohľade naňho rozpoznal zasneného romantika. Po dvoch rokoch sa vrátil do Libanonu a začal študovať arabskú literatúru v Bejrúte na Škole múdrosti. Chalíl bol kresťan. Rodovo bol členom východnej kresťanskej cirkvi manoritskej. Ešte ako dieťa sa rád stretával s potulným mníchom Otcom Júsufom, ktorý v ňom prebúdzal lásku k ľudstvu rovnako ako k celej prírode. Inšpirovaný jeho víziami sa Chalíl učil milovať veľkolepé bezbrehé stvorenie. Teraz po návrate do Libanonu, na prahu dospelosti, Chalílove náboženské predstavy v mnohých veciach narážali na ducha skostnatenej ortodoxie. Na adresu cirkvi, aj spoločnosti, ktorá podľa neho vytvárala nespravodlivé rozdiely, sa vyjadroval kriticky. Za týmto účelom vydával časopis „Pravda.“ Džibrán píše: „Mnohé z kostolov sú síce miestami bohoslužieb, ale nie všetky sú preniknuté duchom a pravdou.“
Opäť opustil rodnú krajinu a usadil sa v Paríži. Ešte viac sa spájal s duchom európskej a americkej kultúry, čítal Rousseaua, Thoreaua, Emersona, Nietzscheho. Odhodlal sa vydať kritickú zbierku poviedok „Vzbúrené duše“ namierenú proti pomerom v maronitskej cirkvi a v libanonskej moslimskej spoločnosti. Znamenalo to pretrhnutie pút z domovom. Z cirkvi bol exkomunikovaný, jeho dielo bolo na bejrútskom trhovisku verejne spálené a štátna moc ho odsúdila do vyhnanstva. Späť do krajiny sa v žiadnom prípade vrátiť nemohol. Situácia sa zmenila až o pár rokov neskôr, keď Džibrán ako slávny spisovateľ a maliar žal kozmopolitné úspechy. Napriek tomu, že svoje názory v ničom nezmenil, maroniti jeho exkomunikáciu zrušili a libanonská spoločnosť hovorila o „svojom géniom obdarenom synovi“. Mnohí chceli ťažiť z jeho slávy.

Zlomené krídla

Džibránova výtvarná tvorba je v najväčšej miere ovplyvnená vizionárom Wiliamom Blakeom. Obaja mali spoločné aj to, že sa popri maľovaniu venovali písaniu. Podklad Chalílovej literárnej tvorby presvedčivo vychádza zo súfizmu (islamskej mystiky). Podobne ako diela súfí, aj jeho texty sú plné parabol, metafor, podobenstiev, dialógov s Najvyšším a vynikajú citlivou prácou so slovom. Džibrán však nie je žiadny plagiát, je originálny a nezameniteľný. Myšlienky, ktoré tvorí, vychádzajú z hĺbky: „Aký som podlý, keď mi život dáva zlato a ja ti dávam striebro, a ešte sa pokladám za štedrého.“
V novele „Zlomené krídla“ vykresľuje svoj vzťah k svojej prvej láske. „Salma Karame bola prvá žena, ktorej krása prebudila môjho ducha. Uviedla ma do raja vznešených citov, kde plynú dni ako sny a noci sú ako svadobná doba.“ Vzťah Chalíla a Salmy však skončil tragicky, pretože dievča bolo nakoniec prinútené vydať sa za synovca vplyvného biskupa. Pár mesiacov po svadbe, keď Salma porodila mŕtve dieťa, sama umrela. Chalíl bol otrasený. Táto bolestná skúsenosť ho poznačila na celý život. V bájkach a príbehoch obracal svoje pero často proti diskriminácii žien, proti intrigám a neprávostiam, ktoré sa dejú v duchu náboženského alebo spoločenského tradicionalizmu. Chalíl sa nikdy neoženil. City, kontakty duší a platonické vzťahy nadraďoval nad fyzický vzťah. Dielo Zlomené krídla je možné porovnávať s vrcholnými dielami majstrov romantizmu: Goethem, Schillerom a Novalisom.
Aj v ďalších prácach sa Džibrán hrá s poetikou a dáva vyniknúť hĺbke myšlienky pred prázdnou frázou. „Niečo obzvlášť posvätného musí byť v soli. Je v našich slzách a v oceáne.“ Cez krásu vedie čitateľa k dobru. „Ak skutočne musíš rozprávať, hovor krásne; inak buď ticho, lebo v susedstve je muž, ktorý práve umiera.“ Otvára dvere do ľudského srdca, ohlasuje náboženský univerzalizmus, ktorý mu zvestoval už mních Otec Júsuf, ktorý bol jemu samotnému prirodzený a našiel ho potvrdený aj islamskou a kresťanskou mystikou: „Mám ťa rád, môj brat, nech si akýkoľvek – nech sa modlíš v kostole, kľačíš v chráme alebo v mešite uctievaš Boha. Ty aj ja, obaja sme deti viery. Najrozličnejšie cesty náboženstva sú ako prsty na milujúcej ruke onej najvyššej bytosti. Táto ruka sa vzťahuje ku všetkému, ponúka všetkým dovŕšenie ducha a túži všetko objať.“

Rany a nádeje

Džibránov život bol poznačený viacerými stigmami. Najťažší bol preňho rok 1903, v ktorom mu umrela milovaná sestra Sultána, hneď na to matka a onedlho aj brat Peter. Chalíl bol zdrtený, rodina preňho znamenala všetko. Trvalo dlhší čas než sa z rany celkom spamatal. Pomohla mu najmä tvorba, do ktorej vkladal svoje utrpenie a city. O matke, ktorá bola preňho veľkou inšpiráciou, napísal: „Matka je v živote všetkým: v strastiach útechou, nádejou v zúfalstve, silou v okamihoch slabosti. Je prameňom súcitu, trpezlivosti a zhovievavosti. Kto stratil matku, stráca hruď, na ktorej môže spočinúť svojou hlavou, ruku, ktorá mu žehná, pár očí, ktorý nad ním bdie.“
V roku 1917 prišla iná rana. Džibrán vystavoval – za veľkého úspechu – v Bostone obrazy. Žiaľ, v sále vypukol požiar a jeho diela pohltil oheň. Niektoré z obrazov už boli predané a poctivý autor sa snažil škodu majiteľom sám nahradiť. Tento zážitok spracoval do väčšej tvorivosti a neskôr povedal: „Oheň, ktorý spálil moje prvotiny, bol dar od Boha. Hovorili síce, že je to dobrá práca, ale ja dnes viem, že to bolo nezrelé.“

Prorok

V roku 1920 sa Džibrán presťahoval natrvalo do New Yorku a založil literárnu spoločnosť ar-Rábita al-kalamíja, ktorá združovala prevažne libanonských a arabských umelcov žijúcich v Amerike. V r. 1923 dokončil a vydal anglickú verziu knihy Prorok. Pracoval na nej dlhodobo, od svojich pätnástich rokov a viackrát je prepracoval, pretože s výsledkom nebol spokojný. Tesne pred vydaním knihu čítal v Kostole svätého Marka. Už tam sa stretla s veľkou pozornosťou. Po vydaní sa Prorok stal bestellerom. Vznikli mnohé preklady, citoval sa pri rôznych príležitostiach a Džibránovi zaistil začlenenie medzi tvorcov svetovej literatúry.
Prorok je mystická básnická próza, kde muž menom Mustafa vyslovuje pravdy povznášajúce ľudského ducha k nebesiam. Niektorí tvrdia, že Džibránovi sa podarilo nájsť stratený biblický jazyk a v ňom sa vyjadrovať. Džibrán zamýšľal napísať Proroka ako trilógiu. Prorok rieši vzťahy človeka k človeku, druhá časť mala byť zameraná na vzťah človeka k prírode a tretia časť na vzťah človeka k Bohu. Džibrán to však nestihol. Druhú časť (Prorokova záhrada) dala posmrtne dohromady Barbara Youngová, Džibránova blízka spolupracovníčka. Vydavatelia dnes vydávajú obe knihy v jednej. Z tretej časti za zachovali iba kontúry. Džibrán v nej zamýšľal rozvinúť príbeh, kde sa Prorok vrátil spať do zeme, kde žil. Návrat sa však nevydaril. Tí, ktorí ho túžobne očakávali, ho neprijali. Keď im začal odovzdávať pravdy, rozhodli sa ho verejne ukameňovať. Prorok žehnal kameňom dopadajúcim na svoju tvár.
Barbara Youngová je autorkou Džibránovej biografie. Uvádza v nej, ako silno na ňu pôsobilo, keď mohla v jeho ateliéry pozorovať Džibrána pri práci. „Sedieť v jeho prítomnosti počas tak častého stíšenia, do ktorého sa noril, povznášalo ducha. Vibrácie v miestnosti sa zvýšili a ovzdušie bolo prestúpené nadpozemskými vplyvmi.“ Youngová hovorí, že Džibrán rád mlčal, niekedy aj celé dni. Pri písaní a maľovaní to bolo priam mystické mlčanie a modlitba.

Kristus – centrum

Džibránovu literárnu tvorbu prestupuje vzťah ku Kristovi. Najvýraznejšie v diele „Ježiš, Syn človeka“ a v posmrtne vydanej knihe „Milovaný“. Džibrán sa považoval za Ježišovho učeníka. Pravdepodobne by sa však bránil, keby sme ho nazvali zjednodušene: kresťan. Bol určite svojským kresťanom. Veril, že všetky náboženstvá majú Božie požehnanie. Boh bol preňho realitou, cítil sa byť jeho dieťaťom. „Boh nestrpí, aby ho pred človekom ukrývali, ani aby jeho slovo uviazlo v priepasti ľudského ducha.“ Viesť o Boha spory mu pripadalo bláznovstvom. „Moji námorníci a priatelia, bolo by múdrejšie hovoriť menej o Bohu, ktorého nemôžeme pochopiť, a viac o sebe navzájom, lebo seba pochopiť môžeme.“ Džibrána kladne vnímajú kresťania, moslimovia, aj ateisti – ktorým imponuje praktickou láskou a básnicky odôvodnenou etikou. Často dochádza k určitému prisvojovaniu si jeho osoby.
Džibránovou dlhodobou túžbou bolo vrátiť sa do Libanonu a žiť v horskom kláštore. Nepodarilo sa mu to. Zomrel mladý 10. apríla 1931 v New Yorku, kde sa s ním rozlúčili davy ľudí. Dušou žil v Libanone a tak sa jeho telo po smrti dostalo spať do vlasti. Je pochovaný v svätyni Mar Sarkis v rodnej Bšarré. V meste je zriadené aj múzeum s jeho rukopismi a obrazmi. Džibrán je v Libanone uznávaný ako najväčší národný spisovateľ, pre svet ostane navždy spievajúcim prorokom. Predurčilo ho k tomu jeho transcendentné posolstvo. „Ako by som nemal veriť v spravodlivosť, keď zlých na noc neprikrývajú krajšie sny.“