Štát plný blahobytu

Keď v auguste roku 1900 umieral ruský filozof, teológ a vizionár Vladimír S. Solovjov, na smrteľnej posteli sa modlil hebrejsky žalmy za židovský národ. Cítil aj videl, že v nadchádzajúcom storočí biblický boží ľud nič dobré nečaká.

Históriou decimovaní Židia stáli na prahu najväčšej katastrofy od počiatku sveta; jej meno je šoa (hebrej. holokaust). Predstavte si, že vaša rodina: sestry, bratia, deti, rodičia, či starí rodičia, musia ujsť do sveta, pretože vo vlastnej krajine im hrozí smrť. Keď sa ako tak usadia a zabezpečia, domáce obyvateľstvo v krajinách, kde sa rozhodli žiť, ich začne napádať. Obviňuje ich z vrážd, čarodejníctva, znásilnení, rituálnych zvrhlostí a zo všetkého najviac im dáva za vinu, že sa držia svojej viery a tradícií svojich otcov. Na základe týchto obvinení niektorých z vašich detí, súrodencov a rodičov, upália, niektorých ukameňujú, mnohých jednoducho prebodnú mečom. Trvá to storočia, no vaši blízki ako tak prežívajú. Pomáhajú si, snažia sa nezúfať a veriť, že raz bude lepšie. Postupne sa k dôstojnešiemu životu skutočne dopracujú, lebo osvietenstvo a novovek prijmú ľudstvo uvažovať a zbavovať sa predsudkov. Keď to už vyzerá, že vaši blízki sú za vodou, že sa dožili normálneho veku, zrodí sa nové ideologické monštrum, ktoré zbaví života šesť miliónov vašich blízkych mužov, žien a detí. Skúste si predstaviť, že ste súčasťou tejto vyvraždenej rodiny. Ako sa cítite?

Požehnaný Kotleba

Arcibiskup a metropolita bratislavsko-trnavskej diecézy Mons. Ján Sokol v nedávnom rozhovore s novinárkou TA3 hodnotil Tisov Slovenský štát. Viackrát ho nazval veľmi pozitívnym obdobím. A dodal: „Ja si vážim pána prezidenta Tisu a veľmi vážim, lebo sa pamätám ako dieťa. My sme boli veľmi chudobní, a keď on bol, sme boli teda na úrovni. … Tu bol blahobyt. Takto hovoria oni, ktorí prišli z Maďarska sem. A ja to môžem potvrdiť. … Nič nám nechýbalo. Pritom bola ale vojna. “ Keby na položenú otázku ohladne Slovenského štátu reagoval rovnako pred kamerami mladík s vyholenou hlavou v bomberke (vojenská letecká bunda náležiaca k nutnej výbave pravicových extrémistov) s martenzami na nohách (ťažké šnurovacie topánky), no, možno by sa dostal aj do stretu so zákonom. Pravdepodobne si to pán arcibiskup Sokol neuvedomuje, ale takýmto jednostranným názorom – tým, že povie bolo nám dobre, ale nedodá, koľko nevinnej krvi to stálo – môže povzbudzovať radikálne myslenie mnohých nacionalistov či fašistov. Napriek tomu, že to tak nemieni a určite by sa od toho dištancoval. Na Slovensku žije masa ľudí, ktorá má výpadok pamäte a vo vzťahu k určitým epochám slovenských dejín žije v iluzórnych predstavách. Táto masa neberie do úvahy utrpenie nevinných ľudí, nepočuje zúfalý krik a plač detí, ktoré berú od ich matiek, nevníma ponižovanie ľudskej dôstojnosti, strieľanie otcov pred očami manželiek a detí – za predpokladu, že slovenský ľud sa mal vtedy dobre. Je to obludné. Ako keby ste sa opýtali ľudí, čo prežili potopenie Titanicu, ako vnímali túto katastrofu a oni by vám odpovedali: Večeru sme mali vynikajúcu – krevety a kaviár, víno bol prvotriedny sekt, hudba hrala očarujúco, nebo bolo plné hviezd, zabávali sme sa úžasne, bola to noc plná blaha. O utrpení a smrti takmer dvoch tisícov ľudí by sa ani nezmienili.
Takýto názor je charakteristický pre hedonistu, utilitaristu, chladného pragmatika či cynika, ale nie pre civilizovaného človeka. Rovnakým spôsobom by sa ktosi mohol pokúšať obhajovať aj diktatúru v nacistickom Nemecku, veď (až do vypuknutia vojny) sa pod vedením Hitlera Nemecko stalo krajinou blahobytu, stúpla zamestnanosť aj životná úroveň. Že určité skupiny obyvateľstva boli systematicky likvidované? Je tam toho. Nemcom bolo dobre. Podobne môžeme tvoriť apológiu aj na komunistické zločiny. Veď za socializmu ľuďom ekonomicky nebolo zle. Päťdesiate roky, politické procesy, teror zo strany štátu, smrť nevinných – nič z toho sa bežného občana netýkalo, tak akáže totalita? Národu bolo dobre.
Už dávnejšie som pri surfovaní po antirasistických stránkach náhodou našiel text, ktorý je znepokojujúci a vyvoláva mnohé otázky. Je prevzatý z dnes už neexistujúcich stránok Slovenskej pospolitosti (boli presunuté na inú adresu). Text uvádzam bez akýchkoľvek zásahov. „66. výročie vyhlásenia Slovenského štátu si predstavitelia Slovenskej pospolitosti pripomenuli aj účasťou na spomienkovej slávnosti, konanej 14. marca 2005 o 17.00 hod. v dome Únie žien. V preplnenej sále, do ktorej sa účastníci mohli dostať len s pozvánkou, vystúpilo niekoľko zaujímavých rečníkov, operný spevák Martin Babjak a s príhovorom, v ktorom zdôraznil potrebu výchovy mládeže v národnom duchu vystúpil i Mons. Ján Sokol, biskup bratislavsko – trnavský. Na záver stretnutia organizátori udelili slovo Vodcovi Slovenskej pospolitosti. Vodca v svojej reči vyzval na boj proti sionistickej snahe o svetovládu a prítomným pripomenul, že Slováci sa nikomu nemusia za Slovenský štát ospravedlňovať, ale naopak, majú byť hrdí na všetkých, ktorí sa o vznik Slovenského štátu zaslúžili. Vodca tiež zdôraznil, že Slovenská pospolitosť nikdy nezradí odkaz jediného slovenského prezidenta Jozefa Tisu a otca národa Andreja Hlinku. Prítomní Vodcu počas jeho prejavu viackrát prerušili búrlivým potleskom. Po ukončení slávnosti členovia SP odpovedali na mnoho otázok ľudí, ktorí sa živo zaujímali o SP a tiež o to, ako SP opisujú sionistické médiá. Pri odchode z akcie sa stalo niečo, čo sme skutočne nečakali – Mons. Ján Sokol podal Vodcovi ruku, vyjadril Vodcovi a celej SP podporu a nakoniec Vodcovi požehnal! Ďakujeme, Pane!“
Neviem, či sa Mons. Ján Sokol na tomto stretnutí skutočne zúčastnil. Neviem ani, či Kotlebovi požehnal. Ale viem, že podobné rasistické skupinky, ako dnes už zakázaná Slovenská pospolitosť, si vždy budú vyberať z výrokov autorít to, čo sa im hodí a každý náznak, hoci nepatrnej podpory, budú využívať na svoju reklamu.

Nevieme…

Pre kresťana, resp. katolíka je ťažké vysvetliť, ako mohlo dochádzať k do neba volajúcim zločinom v štáte, na ktorého čele stál katolícky kňaz. Jozef Kováčik, hovorca biskupskej Konferencie biskupov Slovenska v reakcii na tieto otázky pre STV povedal: „Nevieme, či to bolo naozaj s vedomím prezidenta Tisa. Bol katolíckym kňazom, to znamená, konal podľa najlepšieho svedomia a vedomia, ako mohol.“ Historik Dušan Kováč mu však oponuje: „O deportácii Židov rozhodla slovenská vláda, potom o nej hlasoval slovenský snem. Prezident tohoto štátu nemohol nevedieť, čo sa v jeho štáte deje.“
Je ale deportácia do táborov smrti to jediné, v čom zlyhal Slovenský štát? Politika tohto štátu bolo otvorene antisemitská, xenofóbna a nedemokratická. Židia, Rómovia, Česi a iné „nežiadúce živly“ museli opustiť štátnu sféru, posty učiteľov, lekárov, bankárov, právnikov… Židom štát zhabal podniky, živnosti, aj nehnuteľné majetky. Zaviedla sa separácia na spôsob Hitlerovho Nemecka: Židovské deti nesmeli študovať (jedine základnú školu, aj to oddelene od ostatných žiakov), Židia nesmeli navštevovať kiná, divadlá, reštaurácie či kúpaliská. Aby boli zjavne od ostatného obyvateľstva odlíšení, museli nosiť našité Dávidove hviezdy. Na verejných priestranstvách viseli nápisy: „Židom, cigánom a psom vstup zakázaný!“ Židia aj bez samotných transportov zažili v Slovenskom štáte totálnu izoláciu a maximálne spoločenské pohŕdanie. Každodenný šikan a prenasledovanie mali hrozivý vplyv na psychiku židovských detí i dospelých. To isté sa týkalo iných „podradných skupín“ obyvateľstva. Prezident Jozef Tiso o všetkom vedel, nebol hluchý ani slepý. Jeho početné antisemitské výroky sú známe a netreba ich tu uvádzať. Armáda Slovenského štátu pomáhala Nemecku pri napadnutí (katolíckeho a slovanského) Poľska a prezident Tiso v roku 1944 vyznamenal nemeckých esesákov, ktorí bojovali v rámci potlačenia Slovenského národného povstania aj proti slovenským civilistom, vypálili dediny ako Telgárt, Kľak a Ostrý grúň a ich obyvateľstvo surovo postrieľali. Celé rodiny sa túlili k sebe, prosili a vojaci nemali s nimi žiadne zľutovanie. Že bol Tisov Slovenský štát kolaborujúci s nacistickým Nemeckom je jasné každému súdnemu človeku. Bolo z neho deportovaných 70000 Židov, vrátilo sa z nich len pár, ostatní zahynuli vo vyhladzovacích táboroch. Slovensko ako jediná krajina za vyvážanie Židov Nemecku platila. Aj za zmiernenie utrpenia Židov, ktoré sme spôsobili my Slováci, sa modlil umierajúci Solovjov.

Vatikán vie

Kým katolícka cirkev na Slovensku stále nevie, čo si s tým počať, Vatikán vedel už v období 1939-1945, že Slovenský štát so svojou politickou agendou je pohromou. Proti tomu, čo sa na jeho teritóriu dialo, mnohokrát ostro protestoval: „Svätá Stolica prijala s hlbokým žiaľom správu, že aj na Slovensku, čiže v krajine, kde takmer celé obyvateľstvo sa hlási k najlepším katolíckym tradíciám, bolo 9. septembra t. r. uverejnené ,vládne nariadenie‘, ktoré ustanovuje osobitné , rasové zákonodárstvo‘ obsahujúce rôzne opatrenia otvorene protirečiace katolíckym princípom.“ Na túto nótu Slovenská vláda ani prezident nereagovali. Dr. Jozef Tiso sa vo vzťahu k Vatikánu dostal do pozície „neposlušného syna“ podobného kňazom bývalého Československa, ktorí na rozdiel od Tisa kolaborovali zase s komunizmom v hnutí Pacem in terris. Ani ich nevedel pápež primäť ku korekcii svojich rozhodnutí. Štátny sekretár Vatikánu Msgr. Tardini sa ohladne Tisa vyjadril: „Je to nešťastie, že prezidentom Slovenska je kňaz. Každý chápe, že Svätá Stolica nemôže zastaviť Hitlera. Ale kto pochopí, že nevie udržať na uzde kňaza?“ Historik Dušan Kováč k tomu dodáva: „Veľmi trápny dojem zrejme aj vo Vatikáne vyvolávali antisemitské prejavy samého prezidenta Tisa, ktorý sa tieto nehumánne činy pokúšal dokonca obhajovať náboženskými dôvodmi, keď v jednom z prejavov povedal, že ľudia majú od Boha prikázané milovať sami seba. A táto sebeláska im velí, aby sa zbavili všetkého, čo im škodí. Slovákom škodia Židia, ted sa ich, podľa Božieho prikázania, musia zbaviť.“
Svätý otec Ján Pavol II. hovoril, že jedným zo znamení času – ktorý teraz žijeme – by mala byť reflexia omylov, ktorých sme sa ako kresťania dopustili či dopúšťame. Nik z nás nie je bez viny; človek je vo svojej podstate tvor nedokonalý. Priznať to, by malo byť najobyčajnejším ľudským gestom. Prečo pápeži dvadsiateho storočia dokážu v pokore vyznať chyby minulosti a prosiť o odpustenie a cirkev na Slovensku to (zatiaľ) nedokáže?